Bike dovolenka - Umag 2019
14. - 23. 6. 2019
Zase tradične a vlastne úplne nanovo sme sa zúčastnili akcie na biky k moru, tradične každoročne a netradične síce s Tomašíkom, ale organizačne už pod Ľubovím vedením.
Za cieľovú destináciu bol vybratý Umag, na poloostrove Istria, blízko Slovinských hraníc. Pláže betónové, voda super, hotel socialistický, strava na vyžratie, pivo od pätnásť do tridsať tchorov.
Termín padol na jún od 14teho, tak sme museli aj zraz presunúť o týždeň dopredu. Autobus prišiel s malým prívesom, tak to vyzeralo, že skončíme ešte pred začiatkom, ale nakoniec sa to tam LTT pomestilo, časť byciklov šla i do podpalubia busu.
Hrdinami tohto kola boli Jarmal s Dorčou, ktorí stratili kľúče od Jarovej garáže s bikami v krabiciach a tak cestovali bez nich.
Cesta trvala neskutočných dvanásť hodín, šoféri blúdili cez Zvolen na Šahy a potom ešte kade tade, ale vcelku nás v poriadku dopravili do cieľa, späť sme šli už vďakabohu cez Blavu.
Ubytovanie bolo rôzne, časť bola na hoteli v izbách, časť mala apartmány, ale niektorý boli i vo vedľajších ubytovacích kapacitách, boli sme prvý v sezóne a boli aj sťažnosti na potuchlinu a pleseň.
Dorazili sme ráno okolo deviatej, vybalili biky, ubytovali sme sa a vyrazili do centra Umagu.
Po večeri sa ešte muzicírovalo a popíjalo na pláži, ale dlho sme nevydržali, tá cesta bola únavná.
V sobotu 22. júna sme museli opustiť izby do desiatej, to už nikto moc nebicykloval, viac menej sa povalovali na pláži pri mori, balili sa biky a vegetilo sa. Ja s Igorom sme sa previezli k Svjetioniku - po našom k majáku za Bašaniou, počasie sa už kazilo a zažili sme tam i parádnu prietrž, schovaní pod borovicou.
Poobede sme naložili biky i batožinu a o šiestej sme vyrazili domou, cestou pršalo a cez prestávky bola solídna kosa. Šťastlivo a bez ďalších príhod sme dorazili domov.
14-23.6.19 Umag Chorvátsko /bicyklovačka bez bicyklov/
Konečne je to tu, na čo som sa celý rok pripravovala a tešila: s cyklistami do Umagu. Najprv že ja len tak dovolenkovať, okúpať sa a peši poprechádzať po okolí, pretože môj starý bicykel ani zďaleka parametrami nezodpovedal ostatným...No asi 10 dní pred odchodom sa to zvrtlo: kamoš ma nahovoril na nový a poriadny - za 500€, dokonca mi ho zaplatil, aby som už neváhala. Radosť sa znásobila. Pravdu povediac aj obavy, pretože bol už krátky čas dostať techniku ovládania novučičkého bicykla "do krvi"...
"Neboj sa, ja sa nemusím naháňať s ostatnými! Budem chodiť len s tebou a naplánujeme si menšie okruhy!"- furt ma ukľudňoval Jaroslav.
Všetko máme nachystané, pobalené, dnes večer vyrážame. Ešte treba bicykle poskladať do krabíc, šak je na to času dosť...Hneď po obede nabehneme do garáže a do hodinky je to hotové. Spakované bicykle spolu s nejakým pivkom, prilbami, šľapkami do vody nechávame pripravené v garáži a spokojne ešte doma polihujeme a driemkame, veď nás čaká 13-hodinová cesta autobusom...Stačí tak hodinku a pol pred odchodom doviesť bicykle z garáže a zobrať batohy z bytu, aby sme sa pred štadiónom do autobusu a prívesu v kľude "nalodili".
"Nevieš, kde sú kľúče od garáže? Nemôžem ich nájsť!" - začula som z kúpeľne, kde si ešte prečesávam vlasy.
Takto sa začalo horúčkovité hľadanie kľúčov v jednom byte, v druhom byte, kde sme sa po zamknutí garáže osprchovali a po chodníku kade sme išli, aj okolo v tráve... Toto sa za tú hodinu a pol zopakovalo asi 10x, pokým sme to nevzdali. Kľúč sa nenašiel! Čo urobíme? Ideme bez bicyklov! Celí dopachtení sa dostavíme aspoň s batožinou ku štadiónu. Tu je už plno škatúľ okolo účastníkov a mierny zmätok, ktorý sa riešil s vodičmi. Preto si nikto nič nevšimol. Radšej sa ešte nepriznáme...
Po ceste som síce dostávala otázky "na telo", napríklad či sa teším na bicyklovanie, čo ma len ironicky rozosmialo. Radšej som si užívala krásy prímorskej krajiny, keď sme nad ránom prichádzali. Chcem si to užiť, šak som už 36 rokov nikde nebola, len v Čičmanoch.
Je to krásny kraj so zaujímavou teplomilnou kvetenou, celým pobrežím Jadranu na obdiv. Nebojím sa, je tu čo obzerať aj bez bicykla. Prechádzame hornatým krajom, kde sú smreky zdravé bez lykožrúta. A každý horský úsek po celej dĺžke ošetrený z oboch strán diaľnice oplotením, aby motoristom neskočila nejaká zver pod kolesá. Aj o diaľnicu sa starajú. Tam, kde ju rozširovali, mali na každom kroku ťažké mechanizmy pripravené k práci. Máme sa čo učiť!...
Na miesto sme dorazili o 9 ráno. Pokým sa vybavovalo ubytovanie, kukáme na náš starý hotel, ktorý už niekoľkokrát plánovali zrútiť. Bol postavený ešte za hlbokého socializmu. Asi 8-9 poschodová dominanta osadená uprostred zelene. Ešte aj zaplesnené múry pekne ladili s okolím. Počula som aj poznámku, či tam náhodou nestraší...Napriek tomu, ako na prvý pohľad vyzeral, to dopadlo dobre. Veď budeme celé dni vonku. Šak my sme turisti! A to, že sa o ubytovanie delíme s mravcami a stonožkami, alebo že nám tečie záchod vôbec nevadí. Všetky neduhy sa vykompenzovali vynikajúcou stravou (ja som za ten týždeň pribrala 3 kilá, kurnik!). Som tiež len Slovák! Chutilo mi, a keďže boli Švédske stoly,.. no nenalož si!.. Jeden nemenovaný od vôle vyskúšal novú receptúru - sušené slivky s horčicou! Tak nás rozhýčkavali!
Po vybalení na izbách prišli na rad bicykle. Každý otváral krabice a skladal ten svoj. Boli rôzne poznámky na moju adresu, vraj aby som konečne ukázala ten nový zázrak... Ja som len oddiaľovala priznanie: "Vydrž a budeš prekvapený!" A keď Majka začala vychvaľovať, akí sme šikovní a hlavne Jaroslav, že už zložil oba bicykle, som nevydržala a všetko vykecala...To bolo posmeškov a poznámok! Ešte ma aj podozrievali, že som od strachu tie kľúče ja voľakde schovala!
"Icte do...voľakde! Šak ja som sa už na ten bicykel tešila!" Ale musím priznať, sú to dobrí kamoši! Po troch dňoch keď sa trochu vybicyklovali, poskytli nám svoje k dispozícii, nech si to vyprobujem. Dokonca sme mali viac ponúk, z ktorých sme si mohli ešte aj vyberať! Touto cestou vám ďakujem! Ste naozaj skutoční kamoši! Bolo to také zadosťučinenie medzi tým ulievaním, jedením, oddychovaním, kúpaním a spaním. Napokon sa dá povedať, že z bicykla sme tiež videli kus krajiny, čo malo pre mňa veľký význam. Koniec-koncov prihlásili sme sa aj na výlet loďou do Benátok. Tomu, že nesplnil moje očakávania, sa niet čo diviť. Ročne ich navštívia milióny turistov, preto treba na ich zachovanie robiť určité opatrenia. Tomuto by som aj rozumela. Ale že všetko skomercializovali, urobili si z toho biznis, to sa mi protivilo. Keď už turistovi dovolia tam prísť, nemali by sa snažiť len o to, aby ho poriadne ošklbali...Dobre, možno to všade takto funguje. Ako som sa priznala, nie som sveta skúsená, ale toto už pokladám za vrchol drzosti, že si nesmiete na námestí San Marca nikde na schodoch posedieť, aby ste si v horúčave oddýchli. Existuje taká služba, ktorá na to dohliada a upozorňuje, že tam hoci nezavadzáte, nesmiete sedieť! Lavičky žiadne, jediná možnosť sadnúť si ku stolu, kde si musíte niečo objednať! Určite sa usmievate,...ale toto je moja prvá skúsenosť so západom. Keď som bola mladá, pochodila som len socialistické krajiny a na "Západ", ako sme to volali, som bola veľmi zvedavá...Ja viem, ja viem! Kapitalizmus už dávno dorazil aj k nám! Veď vidím, ako sa to zmenilo doma - v Tatrách napríklad!
Tak! A to je všetko. Som rada, že som sa zúčastnila cyklozájazdu, aj keď bez bicykla. Je to zážitok z môjho pohľadu, možno naivného. Ale dobrá skúsenosť!
Pokračovanie nabudúce. (Ak ma kamoši ešte niekam zoberú)
Dorča
Bol to velmi dobrý ročník, najazdil som 480 km, ubytovanie sa dalo, strava neskutočná, len termín bol naprd, posúvali sme kvôli tomu náš zraz na Pílach a druhá polka júna je už skutočne moc teplo na biky, sezóna sa už rozbieha a aj na cestách to je vidieť.
Musíme poďakovať Ľubkovi, že sa na to dal a umožnil nám zase vyraziť k móru.