Len Vtáčnik
14. 5. 2026
Stretol som Maju na námestí v Prievidzi a medzi rečou sme sa dohodli, vybehnúť si na Vtáčnik na druhý deň, lebo potom hlásia dažde.
O pol desiatej ma vyzdvihli a vyrazili sme smer Kemenec.
Na parkovisku sme stretli Iva Špacíra, mal v pláne na ebiku hore na hrebeň. Vyrazili sme poctivo po značke ponad amfik, cesta bola ujazdená, zase ťažia o dušu, aj nakladali drevo na ploche pod strmákom. Lubko hreší, bo paličky ostali doma, ja som nezabudol.
Ukazoval som im, kde bol pekný sírovec, čo som Majovi dohodil. Stúpame pomaly, nie sme moc rozchodený, hodne kecáme, ale vyška pribúda, stretli sme Plachťa s hafanom, už sa vracali zhora jeden na ebiku a druhý 4x4.
Nad zhoreným salašom máme prestávočku na odpočívadle pri studničke. Nie je moc teplo, tak akurát. V stupáku pod Siahami to pritvrdilo, ale dalo sa.
Nasledovala smrečina a dva výšvihy, pokračujeme klasikov pod Hilariho Výšvih, Lubko ostal vzadu, ale na vŕšku nás dohnal, robím prvú foto dňa.
Záverečný úsek a ukazuje sa nam kríž, posedíme a potom urobíme par foto, obdivujeme farebný prechod od zelenej nižšie k hnedej na hrebeni, na teplomeri bolo cca 9°C.
Maja vyťahuje čapicu, neskôr i rukavice, trochu prefukuje, ale mne zima nie je.
Zostupujem dôchodcovským chodníkom a odrážame sa na Horné Kostolíky, obdivujeme výhľad na Buchlov, Kláštorné skaly i skalne veže okolo.
Na spodku ešte stretáme Štefana Karaka, svižne stúpa na Kopčok, prehodíme len par slov.
Nebolo to náročné, len taká pohodička, ale takú svalovku na stehná som veru už dávno nemal, čo ma navštívila na druhý deň.
