Ferátky Zobor a Hrdošská skala
9.7.2026
Táto akcia sa dohodla až neskoro večer, síce sme o tom hovorili ešte v rakúsku na Polstery, ale nejako to nevychádzalo. Maťka došla k Milanovi vlakom a spolu trafili ku mne niečo po siedmej hodine, stáli na Brezine v kolone, bo tam robia cestu.
Nalodil som sa a vyrazili sme cestou popod horu na Nitru. Pri odbočke na Podhorany zbadáme velké slnečnicové pole, neodolali sme a prvé fotky máme odtiaľ.
Parkujeme na malom parkovisku pod Zoborom na konci civilizácie. Stúpame vymytým chodníčkom smer pyramída, ale odbočujeme ku skalke Biele skaly, dakedy velmi dávno som tu s Marošom liezol. Sú ovela väčšie ako som si pamätal a je z nich pekný výhlad na Nitru.
Pokračujeme smer feraty, prechádzame rozlahlú suť po upravenom chodníčku priamo pod nástupy ferat. Sú pomenované po stromoch dubová, či brezová. Oferatujeme sa a vyrážame do BCčka dubovej, Milan vpredu Martina v strede a ja na konci, hodne sa fotí, nie je sa kam ponáhlať.
Po úvode je tam lanový mostik, kde su bokom i dva krátke Ečkové výšvihy, aj som jeden skúšal, ale je to hodne do prevysu, bez nejakych dobrých chytov, celé po lane. Nie som rozhybaný a tu by som si zas načal to rameno, tak som z teho vycúval.
Druhú sme šli Brezovú, je to Béčko, ale je krajšia a dlhšia, ukončili sme to ABečkovou Jelšovou. Ferátky su to jednoduché, nič náročne ale dá sa tu rozhýbať.
Posedeli sme na pyramíde, obdivovali Nitru a pofotili sa v o velkom ráme. Zostupili sme k autu a keďže nebolo moc hodín, dohodli sme ešte zástavku na Hrdovickú skalu. Parkujeme v Čeladinciach a po polnej ceste vyrážame k lesu, smer Tribeč.
Akurát tu prebiehala žatva, kosili repku. Cesta slušne stúpa, slnko nemilosrdne praží, Maťka to rozbehla riadnym tempom, Milan zas odfrkáva, až som ju musel stopnúť, sme už páni v rokoch a už nemáme kam utekať.
Odbočujeme z cesty doľava strmým kamenistým chodníčkom, slnko je nemilosrdné, nemá to konca. Nakoniec ale prichádzame k pekným skalám, sú ako z amerického sci fi filmu, aj také počmárané. Porobili sme par celkom fajn fotiek a pokračujeme po hrebienku ďalej.
Zostupujeme na Tribečsku stranu a popod skalku sa vraciame lesným pohodlným chodníčkom na cestu k autu, celé to malo asi sedem kilometrov. Došli sme total vysušený, že dakde zastavíme na pivo, ale vyslovene tam skapal pes, tak sme sadli až u nas u Čižnára, ja som si dal 73, Milan minikofolu flaškovú a Maťka radlera, nakoniec sme si dali ešte radlera všetci, bol super.
Bola to super akcia, aj sme sa rozhýbali aj prešli, celkom som bol uťahaný, jediný nespokojný bol Joko, že sme na neho zabudli.
