Vtáčnik z Kľaku, alebo prechod z Kľaku na
Píly cez Kopčok, Kostolíky a Hrádok
13. 5. 2025
Volal mi Vlado z Trnavy, že dostal košom od parťákov, že by došiel, tak nech niečo naplánujem. Uvažoval som nad viacerými možnosťami a nakoniec som vybral prechod z Kľaku cez Vtáčnik na Kamenčianske Píly so zachádzkou na Pokútsky vodopád. Bolo to zaujímavé aj pre mňa, lebo som z Kľaku ešte nešiel a ten vodopád som už raz hladal, ale nenašiel. Auto som večer pred akciou vyviezol na Píly a dole zbehol na biku, na odvoz do Kľaku som zaistil brata Štefana.
Nakoniec sa pridala aj Janka, dorazili po siedmej hodine a o pol ôsmej sme vyrazili do Kľaku, je to skoro hodinka cesty, prechádzame Župkov, Hrabičov, Ostrý Grúň, je to schovaná dolina v sterede ničoho, dedina Kľak je zašitá až na jej konci.
Na trasu vyrážame pred pol deviatou, prechádzame dedinou, hodne domov zrenovovaných a pár i novostavieb. Všade okolo bujná zeleň a ticho, len sem tam nejaký vtáčik nesmelo začviriká.
Rovinka skončila a chodník začal seriozne stúpať, ide súbežne so zvažnicou, míňame pekný prameň. Stúpanie končí na Ivanovom salaši kde chodnik križuje asfaltku v podstate až po chatu, my sme šli asfaltkou, lebo sme v poslednej zákrute odbočili doprava na zvažnicu, bol tam smerovník, že vodopad 1,3 km.
Zvažnica klesala, Vlado šomral, že to nem dobrý nápad, ale k vodopádu chcel isť, tak nebolo na výber, v prvej zátačke bol potok, tam som sa vtedy dostal a vrátil, keď som ho márne hladal, ale ten skutočný bol až o dve zátačky ďalej, nevyzeralo to nič moc, až keď sme sa vytrepali hore pod druhý stupeň, tak sa úkázal pekný vodopádik.
Vlado šomral, lebo mu nešla spúšť k sofistikovanému zariadeniu určenému samolúbim narcisom, po našom selfi tyči, už minule mu štrajkovala baterka a on ju zabudol vymeniť. Niečo sa pofotilo i natočilo a pokračujeme dole, vlastne hore na chatu, kde sme dali frištik a chvílu posedeli.
Od chaty to ide tak kultúrne spôsobovo, nie moc velké stúpanie, skôr také tiahle a nekonečné, aspoň Vlado tak frflal, čakáte ma a keď dorazím, vy vyrazíte ďalej, ale keď ho poštípem, že je frfľoš až podskočí.
Prichádzame na červenú a tam na hríbiku, že križovatka desať minút a vrchol pätnásť minút, kuva i tie časy časom devalvujú, roky tu bolo Vtáčnik päť minút, volne sme to dali za sedem.
Kúsok po nas dorazili hore i východňare od Prešova s oravskou podporou, robili vrcholy Slovenska. Boli rozčúlení, lebo kufrovali a šli hore po asfaltke, ale zase mali štígro, lebo ich zviezol lesák na Siahy.
Tak som im ponúkol, že pôjdeme dole neznačkovaným terénom cez Kostolíky a Hrádok, nech sa pridajú, tak súhlasili. Boli sme ešte pozrieť východný vrchol s výhľadom na Žiar i Sitno.
Dôchodcovským chodníkom sme sa odrazili na Horné Kostolíky, sú tam parádne výhľady na Buchlov, Kláštorné skaly i andezitové skalné veže, na vyhliadku šla len jedna pani, ostatní ostali na svahu.
Krížom cez divoký pôvodný les sme prešli na Stredné kostolíky, tam sme posedeli na slniečku, fotili a debatili, na zostupe nižšie nám padla jedna pani, ale vďakabohu bez následkov, kúsok nižšie sme vyšli na zvažnicu a po nej dole na Siahy.
Na spodnej zvažnici sme sa odrazili doľava, na hranu Hrádku, vyšli sme na Zadnom Lome s peknými trávnatými lúčkami a výhľadmi na Velkú skalu, Princezničky i Hrádok. Na plošine Hrádku sme posedeli a východniari obdivovali a identifikovali rôznu kvetenu. Vrchom Hrádku sme prešli popri zakladoch starej strážnej veže ešte na severnú vyhliadku na Končistú skalu a strmým chodnikom sme sa dostali dole k potoku na žltú značku.
Cez smrečinu sme prešli na Čertové chodničky, popod boulderove skalky sme prešli na hranu ku Končistej skale a dôchodcovkým chodníkom zostupili k chate Hrádok, kde sme mali autá. Zakončili sme to na Končistej, pri dobrom pivečku i šoférskom radleri, východniari tam i jedli, trnaváci mali ešte pred sebou cestu a dosť sa ponáhľali, tak sme sa rozlúčili a mazali dole.
Bola to moc pekná túrička, počko nám vydržalo a to motanie kade tade bolo vcelku únavné.
