Prechod Kriváňskou Malou fatrou
22. 6. 2025
Tento projekt som upiekol z Vladom z Trnavy, pri prechode Vtáčnika z Kľaku, ale pôvodný termín sme zrušili, pre výskyt búrok, ktoré sú na tomto hrebeni extrémne nebezpečné, je hodne železitý a keď bijú blesky, je to o život.
Vyrážam pred šiestou pre Jožka do Lehoty, ale v Prievidzi sa otáčame a robíme Lehotu dva, lebo mu ostali doma boty, v Prievidzi priberáme Evku a frčíme do Strečna k lávke, kde nás už čaká Vlado s Dankou, ktorá prišla vlakom.
Prechádzame cez lávku a na druhej strane nás už čaká dohodnutý taxi z Terchovej, ktorý nás zaviezol do Vrátnej k lanovke za dvadsaťpäť eury.
Lanovka stojí dvadsaťtri eury, ale čáká nas poriadna štreka, tak sme zvolili tento variant, ktorý nám to podstatne uľahčí.
Na hornej stanici lanovky dáme plzeň, zoznámime sa s Olgou, ktorá spala na chate pod Chlebom, trocha odlahčíme jej batoh, lebo bol dosť veľký a my ideme naľahko, fakt len voda desiata, fukérka.
Stúpame na Veľký Kriváň, Vlado pôvodne nechcel zachádzať, ale dal sa nahovoriť, fotíme sa na vrchole a obdivujeme ponorámu v super počku a dobrej viditeľnosti.
Otvoril sa pred nami i výhľad na hrebeň k Malemu Kriváňu, našej ďalšej etape. Prekonávame Pekelníka a zostupujeme dole do sedla Bublen, traverzujeme Koniarky a na druhej strane začíname vytrvalo stúpať.
Po hodinke dobíjame vrchol Malého Kriváňa, pre viacerých je to prvotina, tak gratulujeme, fotíme sa i niečo zajedáme.
Klesáme do sedla Priehyb a stúpame na druhej strane na Stratenec, kde sa aktéri fotia poležmo, pri zostupe sa objavujú vápencové skalnaté prahy, kde má Danka s Olgou trocha problémy.
Za Vrátami stúpame na Biele Skaly, kde nas prekvapila Mirka so Zuzkou a Jožkom, šli z chaty pod Magurkou a plánovali sa vracať z Vrát žltým travezom na Príslop.
Dali sme si spoločné foto a frčíme ďalej, Biele skaly su náročný hrebienok, v zime celkom výživný, ale evidentne i lete má čo turistom povedať.
Konečne sme na Suchom, dali sme pauzu, padlo i nejaké pivečko, čaká nás obávaný nepríjemný kamenistý zostup dole na príslop, nesiem už Olgin batoh, lebo toho už ma celkom dosť, idem opatrne ale aj tak mi nohy na tom tekutom štrku uleteli a sadol som si, nebol som sám.
Normálne mi padol kameň zo strdca, keď som uvidel dole trávičku na Príslope, odtiaľ to už bolo podstatne lepšie, chodník ide lesom, neskôr lúkou a dole mini zjazdovkou ku chate.
Dali sme si pivečko, kafe a aj nejaké polievočky tam dobre padli. Pokračujeme povedla kôz na hrebienok k Starhradu, je to nekonečné, už zase nesiem ťažký batoh, ideme dosť pomaly, teplo nás nivočí, každý má toho už plný fiok.
Na Starhrade vyťahuje Evka môjho radlera, čo celý čas niesla v batohu, dobre padol. Zostupujeme dole do doliny k potoku, kde viacerí končíme po členky vo vode, veru, moc dobre nám to padlo, nohé zachladiť i umyť sa v studenej vodičke
Pokračujeme cestou cez Nezbudskú Lúčku popod most do Strečna. Fotíme Nový hrad v šikmých lúčoch kloniaceho sa slnka a v prvej krčmičke pri vode si dávame radlera i pivečko, teda okrem Jožka s Evkou, tí utekali dopredu a volali nam od auta, že kde sme, tak si našli krčmičku tam.
Prekonali sme lávkou Váh a pri autách sa prezliekli i prezuli. pri krčmičke ešte vrátil Jožko Olge tyčky a stan, čo jej niesol, rozlúčili sme sa a vyrazili na cestu domov, Vlado bral Danku do Trnavy a aj Olgu do Noveho Mesta.
Bola to moc pekná túra, je to nádherný hrebeň, nebolo to sadarmo, šesťsto metrov stúpania a tisícsedemsto klesania, čo dôkladne preverilo naše nožičky, hlavne to teplo nás ničilo, ale stálo to za to, dohodli sme sa, že by to i v zime hádam stálo za hriech.
