Maďarské ferátky
21. 22. 8. 2024
Po dlhšej dobe sme sa vrátili na pôdu maďarskú, za ferátami v Tatabanyi a vo Vinye. Akciu spískal Kinderko a zabezpečil i dopravu. Úderný team sa skladal z Moniky, Nadeždy, Ďura a Kinderka.
Vyrážali sme okolo šiestej, v Šuranoch sme pribalili Moniku a okolo desiatej sme boli v Tatabányi. Oširovali sme sa do výstroje a zišli pod ferátky, Kinderko začal stuha, rovno do Katy, my sme sa rozhýbali v nejakom Bécečku s mostíkom. Pribudli tam nové ľahšie ferátky a je tam aj kopec drevorebríkov.
Ako druhý chod sme si dali Vezíra, nástup a prestup tam dávajú slušne zabrať, ale potom to už ide, teda až na ten lanový traverz, kde uviazla Nadežda, mali sme ju problem odtiaľ dostať, bo zaťažená valterka sa nechce po lane posúvať. Dali sme si prestávku, niečo zajedli a Kinderko s Nadeždou šli Turula a my s Monikou nejakú pohodovú Becečku s kopou gramlí a dlhočizným rebríkom.
Večer sa opekalo a prespali sme pri ohnisku, Peťo mal fleka v aute. Nebola to kludná noc, motalo sa tam kopec ľudí, uvrieskané baby i kopec aut sa na parkovisku vystriedalo.
Ráno sme boli pozrieť peknú jaskyňu, kúsok po hrebeni i paradnu bolderovú stenu, či vlastne stĺp. Po raňajkach sme sa presunuli do Vinye. Dali sme v reštyke preso a vyrazili sme popri Čuhe údolím k ferátam. Čuha bola skoro suchá, vody málinko, ale aspoň sme sa nezablatili. Prešli sme dozadu k tej tristopeťdestiat metrov dlhej Céčkovej feratke Ostromlok útja. Nástup je zľava po vápencovom hrebienku, miestami pekné výšvihy až nad železničny tunel, potom ešte slučka vyššie a pekný zlez k tunelu.
Monika dostala migrénu, tak frčala k autu a my sme skončili v najťažšej sviny čo tam bola, Ariadna fonala sa to volalo a bolo to DéEčko, už sme to raz liezli a bolo to nepríjemné. Začína sa sprava a stúpa traverzom dolava, má to málo stupov a miestami to nepekne vytláča, bohu vďaka za lezky, fučal som jak lokomotíva. Je to zakončené hnusným prevyslým Déčkovým zlezom, kde mi už odišli ruké a zdolal som to skôr silou vôle, ako technikou.
V reštike sme si dali zaslúženú odmenu v podobe dobrého obeda a vyrazili domov. Ešte sme mali neplanovanú vložku, keď sme vo Vrábloch čakali na Moniku, bo si nechala v aute ruksačik so všetkými dokladmi.
Bola to super akcia, po dlhšej dobe dostali i ruké zabrať i nejaký ten mozol naskočil.