Slovenský raj 2023
Slovenský Raj
12. - 16. 1. 2023
Po troch rokoch sme sa vrátili do raja na chatu k Vojtovi, moc sa mi do toho po minulej skúsenosti nechcelo, ale chalani ma na fotečkách presvedčili, nech to urobím, že oni chcú ísť, nakoniec tam z tých presvedčovateľov bol len Peťo Roža a problémy s naplnením chaty tu boli znova.
V štvrtok poobede sme sa presúvali ôsmi autami, len Peťo Roža šiel ráno vlakom, tak ešte zachytil aj Vojta, my sme s ním boli až v sobotu. V chate sa kúrilo, ale izby boli ešte chladné.
Ubytovali sme sa, pozerali sme knihy, niečo sa zajedlo, popilo i debatilo sa.
Ráno sme vyrazili na Prielom Hornádu, Kláštorskú roklinu a cez Kláštorisko po modrej dole. Tentoraz to boli skôr neskoro jesenné podmienky, mokro bez ľadu a bez snehu, aspoň, že nám nepršalo, i keď na hrane za vysielačom nás skoro ufúklo, taký vetrisko dul. Na začiatku Kláštornej rokliny sa nám stratila Nadežda s Mariánom, ostali vzadu a odbočili na žltú. Na Kláštorisku sme sa najedli s výhľadom na Tatry, ale oblačnosť bola tak nízko, že z lúky sme ani vysielač nevideli. Túru sme zakončili v Lesnici na Plzni, super fazuľovici, i voľačom navrch.
Večer dorazili Pavla s Lenkou a Jožko. Na chate bolo veselo, posudzovali sa rôzne Ďumbierovice i rôzne domáce vypáleniny. Kapela chýbala, ale poradili sme si. Pozerali sa fotky, debatilo sa.
V sobotu sme vyrazili na trasu k sokolej Doline, v zostave chýbala Nadežda s Mariánom, ostali na chate s Naďkinou návštevou. Po trase boli na Bielom potoku pomenené kovové plošiny i cele drevené vodorovné rebríky. Stáli sme v ústí Kyseľa na občerstvovačke. Mal som trochu obavy, ako Danka zvládne ten prvý rebrík, ale dala to na pána, super. Prvý mostík bol namrznutý a šli sme ho šmykom, potom už ľad nebol. Sokolia je parádna, hore v závere doliny je drevený altánok, kde sme dali obedík, i za gambáčik sa ušlo a niektorým aj snehu za krk. Zostupovali sme po zelenej cez Kyseľ v protismere, pamätám si, ako sme to v minulosti dole zbiehali, ale teraz to bola katastrofa, kopec popadaných stromov z toho urobil kľukatú nekonečnú preliezačku, na drevách v potoku sa šmýkalo a na drevených rebríkoch tiež, ja som si dal mačky a Haluškovci tiež šli chvíľu v retiazkových.
Pôvodne sme aj špekulovali o žltej slučke k veľkému vodopádu, ale mali sme toho celkom dosť, tak sme valili ďalej na Kláštorisko. Za vysielačom zase dulo, i keď menej, slnko sa už schovávalo a zore sa farbilo. V zostupe ma začalo v kolene pichať a tak som zaostal, nižšie ma počkali. Skončili sme zase v Lesnici na pive a večeri.
Na chate už bol Vojto, tak sme sa zvítali i posedeli. Trochu si pohundral, že ktosi vstával na obed, že neboli riady poumývané, že sa hrajú s telefónmi i že si bolačky masírujú, trochu mi pripomenul Jožka Kovalíka z Veterán Pubu. Posedeli sme podebatili, i se čosi pošpivalo, i popilo.
V nedeľu sme vyrazili k hornádu, bolo veľa vody a riadne to tieklo, Peťo s Jožkom šli prvý a skoro ich odplavilo. Ja s Lenkou sme šli ako druhý, ale začalo nás strhávať, nohy studené, bez citu, ledva sme sa stiahli späť, potom nižšie našli stojatú vodu, ale mne už stačilo. Potom sme sa pobalili a o deviatej sme vyrazili na Tomašák, len tak na prechádzku a na fotečku.
Na chate som potom s Vojtom vybavil administratívu, zase sa čosi ponalievalo, spravila sa spoločná foto, rozlúčili sme sa a pomaly rozišli, s medzi pristátim v Lesnici na kapustnicu.
Vojto mi pripadal taký smutný, taký stratený bez pani Ludmily, aj rôčky ho už dobiehajú.
Akcia sa vydarila na výbornú, boli všetci spokojný, i sme pobehali, i spoločný čas strávili, i keď nám to počko moc nevyšlo.
