Tri poriadne feráty, za dva dni v jednom Rakúsku
15. - 16. 7. 2023
Vyrážame ráno o pol siedmej z Novák, lebo som ešte ráno končil nočnú šichtu. V aute je Ľubo, Maja, Nadežda, ja a Kinderko.
V Blave sa pripája Vilko s Alenkou, mala ísť aj Dominika, ale nakoniec to stornovala.
Parkujeme na konci Obersdorfu na malom parkplaci, pri nástupe na chodník ku chate Hubertushaus.
Je brutálne teplo a slnko nemilosrdne praží na svet okolo nás, ale máme útechu, pôjdeme na nástup lesom.
Stúpame pohodovým chodníčkom, až to naveľa začne pritvrdzovať, pred stenou sa odrážame po modrých bodkách doľava a traverzujeme k nástupu feráty gebirsvereinssteig.
Dorážame spoločne s partiou rakúšanov, kým sa obliekame, tak oni už vyrážajú. S nami došla postaršia suchá nemka, evidentne tu nie je prvý raz, šlo jej to ostošesť.
Partia je pomalá, nejak im to vpredu viazne a tak pomaly ich predbiehame. Idem vpredu, za mnou Nadežda, za ňou Kinderko klebetí s tou nemkou.
Stena sa tu seriózne postavila, kľúčové vstupy sú už vydraté a vyšmýkané. Miestami treba zabrať a miestami to solídne vytláča, nie sme moc rozlezený a je to veru cítiť. Slnko vytrvalo praží a voda sa v batohoch míňa.
Po zahrievacej pasáži prekonávame mostík a bokom opretý rebrík, nasleduje pekný výšvih a prestávka hore na terase, kde sme sa počkali.
Ešte nasleduje posledná pasáž s platničkou na traverz, menším previsom a dolezom až navrch.
Odstrojujeme sa, zisťujem, že mam pľuzgier na prste od lana,zachraňuje ma Ľubová lekárnička, po kompletizácie grupy sa presúvame na pivko na Hubertushaus, nakoniec boli dve a s Peťom sme dali i guláš s guloknedlou a šéfka nám poslala i pozornosť podniku, nejakú miestnu špecialitu, korenenú šunku.
Zostupujeme po zaistenom chodníčku dole stenou a cez les k autám. Starý kamenný ,,čuračik murovaný“ mal obrovský úspech, studená čerstvá voda v krku i štyri nohe v ňom naraz.
Presúvame sa do Maiersdorfu do kempu na lúke. Niečo sa pojedlo, stavajú sa stany i nejaká sprcha vo vigvame sa udiala.
K večeru sa plánovala HTLka, po novom OTK, tak okolo šiestej už tam nebude ani nohy a aj teplota tiež klesne. Nakoniec sme vyrážali len v trojke s Peťom a Nadeždou, ostatným sa hrdinsky nechcelo.
Nastúpili sme po chodníčku ťahajúc sa doprava pod stenu, priznávam - môj sprostý nápad, zanieslo nás privysoko i moc vpravo, museli sme sa kus vracať.
Na nástupe nás dobehol nejaký vysušený dedko, obul si lezky a bez sedáku, len so slučkou okolo pásu zakončenou karabínov vyrazil do steny, ani sa neistil, mám dojem, že sme ho videli i keď sme tu boli naposledy, chodí to hore asi obdeň.
Obuli sme si lezky, ustrojili sa a vyrazili.
Nadežda si vzala veľký batoh na vodu a prezutie, liezť s tým asi nebol moc dobrý nápad. Kinderko mal pre istotu lano v batohu a tak som ho nakoniec trepal hore ja, s mojim batôžkom, botami a vodou to malo zo päť kilo. Trocha moc na môj vkus a bolo to výrazne cítiť aj v stene.
Peťo šiel prvý, za ním Nadežda a dole som fučal ja. Naďa bojovala a liezla silovo, mala tam dosť problémov, Peťo ju usmerňoval, ja som mal dosť starostí sám so sebou, len som občas čosi cvakol mobilom.
Celá táto úvodná pasáž je D, len na začiatku je jedno E, je to silový pilier, bez nejakej oddychovej pasáže, mne najviac zavaril rebrík z gramlý, doteraz som to vždy šiel variantou oblezom zľava, ale teraz som to skúsil po gramliach, na tretej vytláčajúcej gramly som mal prepnúť, ale došli sily, ten batoh brutálne vyťahoval, nedalo sa uložiť a tak som cúvol dole oddýchnuť, druhý krát som to šiel v zrýchlenom režime, ale aj tak to dalo zabrať.
Pod záverečnou pasážou sme sa rozdelili, Peťo šiel na Blutspur a my sme doliezali popod vyhliadku Skywalk, je tam pekná položená platnička do kúta, traverz vpravo, krátky výšvih, vytláčajúci nepríjemný traverz vľavo a dolez stienkou na lúčku.
Kým som sa odstrojoval, Naďa s Peťom šli hľadať pivo, šiel som za nimi, nakoniec som ich našiel na narodeninvej oslave. Prikmotrili sa nejakému domácemu na oslave dcériných dvadsiatin, hlavne že mal lahváča, inak tatko mal tridsať sedem, čiže šikulka.
Nadežde vôbec nevadilo, že je celý čas v lezečkách. Poďakovali sme a vyrazili dole, ja som sa ťahal po značke a bol by som skončil vo Frauenluckensteig, ale Peťo sa našťastie opýtal, tak nás usmernili na schovanú zostupovku po zelenej.
Nemalo to konca a na jednom strmom fleku s jemný štrkom mi nohé ucekli, tak som i gate mal na zadku špinavé. Aj tma nás pomaly na zostupe dostihla.
V tábore panovala pohoda, vytiahlo sa nejaké pivečko, zázvor i orech, kecalo sa i vo vigvame sa bolo vodu kuknúť. V noci bolo fajn, komáre neštípali, ani kopa dreva nebola ráno pred stanom.
Dali sme raňajky, zbalili tábor a počkali do deviatej na majiteľa kemp vyplatiť.
Presunuli sme sa päťdesiat kilometrov do Prein an der Rax, do časti Griesleiten, kde parkujeme pri potoku pod horárňou.
Maji bolo zas nejak nafigu, tak sa Ľubo rozhodol, že pôjdu na pešo po žltej značke, kade my pôjdeme dolu z Preiner Wandu.
Začíname stúpať lesom po zvážnici po žlnej, neskôr sa odrazíme na zelenú.
Ale to nešlape, ja som ku koncu tiež spomalil.
Pri prameni dopĺňame vodu, ale tečie to hodne slabo, pri tej horúčave a suchu niet div.
Prichádzame na suťovisko pod stenou, traverzujeme pod nástup, kde sa ustrojíme.
Idem posledný, hodne fotím, som dosť unavený, ten včerajšok mi zobral hodne síl.
Stena je suchá, lezie sa dobre, len to slnko by mohlo niekam zájsť. Postupne sa prebíjame vyššie a vyššie. Pod druhým rebríkom zasadli všetci pod stenou v tieni, ja som šiel až nad plece, že tam bude fúkať, ale nič moc, tak som tiež zaliezol do tieňa.
Nasledoval kľúčový mokrý kútik, ktorý bol suchý jak sahara naobed, aspoň že naň bolo i slnko krátke.
Posedíme pri čiernej madone a nastupujeme do záveru, kus pešo pod stenu a potom šikmo doľava, stále to nechce skončiť. Nakoniec sa prehupneme cez hranu a sme hore na trávičke.
Kvitnú tu plesnivce i kopec inej kveteny.
Kým sa odstrojím, ostatní šlapú i s feraťákmi na vrchol. Dobehnem ich až tam, dali sme nejaké foto a mažeme dole na chatu, ktorej zelenú strechu sme videli už odtiaľ, ale ako sa často na horách stáva, dojem klame telom a bol to ešte kus ku chate.
Dávame lahváča a polivčičku, pre zmenu gulášovú, dobre zapasovala.
Začíname stúpať chodníkom na zostupe dole k autu. Chodník sa ťahá celou úbočou hrebeňa, dobre viditeľný už z diaľky. Neskôr sa to preklopí, klesá mierne neskôr už celkom fajne, potom kus lesom na križovatku.
Odtiaľ kus priamo dole, až sa zalomí smerom k Preiner Wandu. Nakoniec dorazíme na zvážnicu, po ktorej sa dostaneme až k autu.
Maja s Lubom dorazili pár minút pred nami, doĺňame tekutiny, spáchame nejakú očistu v studenom potoku s kamennými terasami a pomaly vyrážame domov.
Cestu domov som viac menej prespal a nebol som sám, mali sme sa zastaviť cestou niečo zjesť, ale akosi to nevyšlo, tak sme sa len v Blave rozlúčili s druhou posádkou a frčali dom.
Bola to super akcia, docela hustá a náročná, na to že nie sme rozlezení, to bol celkom záhul, šécko ma na druhý deň bolelo.