Nitra - Skýcov, po svojich boľavých
s batohom na chrbte
7. - 8. 7. 2023
Pôvodne som plánoval na tri dni, až na Vtáčnik a do Kemenca, ale človek mieni - život mení. Naši šli do Lošonca, ale tam sa bude zase dva dni konzumovať a jeden deň hýbať, čo pre mňa v nežravej fáze nie je žiadne terno, tak som si zvolil svoj projekt.
Po nočnej si dávam ráno doma kafé a busom sa presúvam do Nitry, na stanici čapnem pifko a taxíkom pod horu na Zobore. Batoh aj cez všetku snahu ľahky nie je, poctivých 13 kg na chrbte je veru cítiť, ale aj tak vybieham na Zobor pyramídu za tridsať minú.
Spravím pár foto a pokračujem cez vrchol Zobora, nasledujú padáky i krátke strmé výšvyhy, neklamali teplo sa stupňuje, ale zatiaľ to ide. Prvá kríza prichádza pod Žibricou, nohé oťaželi, ťažšie sa dýcha, chodník je nepríjemne kamenistý, rozsypaný, hore sa mi nechcelo, nič tam dokopy nie je a čaká ma dnes ešte kusisko cesty.
Nasledoval brutálny padák, spomínam na minulosť, keď som tu bol s Peťom, bolo tu i blato na nohaviciach v oblasti, kde chrbet stráca dobré meno, nechcel by som to ísť po daždi. Idem pomaly, kolená treba šetriť, ale aj tak mám na konte už jeden menší zošuch, ešte spod Zobora, na nejakých drobných šiškách mi to ujelo.
Konečne som dole a nasleduje dlhší rovinový úsek lesom až pod žibrickú lanovku z lomu. Po ňom asfaltka do Žíran, kde mala byť krčma, ale už rok je zatvorená, tak zachádzka bola len do miestnych potravín, ale i lahváč dobre padol. Ešte som zakufroval, lebo som podla locusa šiel skratkou, ale ulička z locusu sa niekde stratila a prejsť tade sa nedalo, tak naspäť ku kostolu a ešte raz.
Za dedinou cez pole a potom úsek lesom, začínal som toho mať celkom dosť, na Remitáž som dorazil celkom grogy, to teplo bolo vražedné. Pivko, kafe a držková to dosť výrazne vylepšili. Zvažujem čo ďalej, na útulňu v Zlatne je to ešte ďaleko, cca päť a pol hodiny, ale možno sa zložim na svahu Tribeča, tam kde som spal i s Peťom Rožom pred ôsmimi rokmi.
Dobre som si oddýchol a pokračujem ďalej. Volím obchádzku, nepôjdem cez Gýmešskú gaštanicu, ale pôjdem po ceste na Červený kríž a odtiaľ po asfalte až na Babovú dolinu, je to celé v lese a slnko tam tak nepálilo ako na otvorenom úseku za Kostolanmi pod Tribečom, ale aj tak to bolo nekonečné, kým som nedorazil na tú Babovú dolinu.
Nasledoval úsek lesom, celkom príjemný, bolo to na osemdesiat minút a polovicu som dal za polhodinku, ešte som sa vytešoval, aký som frajer, ale tá druhá polka, tá ma uzemnila, chodník sa postavil, bolo to nekonečné a trvalo mi to vyše hodiny. Už tam budem, ešte toto, ešte tamto a kuva furt to nebol vrchol, ešte prestávka na lučke, jedeme dál, až naveľa čosi po štvrť na deväť som dobojoval ten prekliaty vrchol.
Zhodil som batoh, sadol som si a vytiahol orechovicu, na oslavu víťazstva, veru nebolo to lacné víťazstvo. Porobil som pár foto, ale moc fotiť tam nie je čo, výhľady žiadne, farebné slnko už sklaňalo hlavu.
O pol deviatej začínam zostupovať cez Malý Tribeč. Pri Pustevníkovej studničke dopĺňam vodu, lebo dole už nebude kde a krčmu v Zlatne už asi nechytím. Stmieva sa dosť rýchle, vyťahujem čelovku. Chodník prechádza húštinami a hrozí, že sa niekde potknem o chlpáča, tak som nakopol bluetooth reproduktor a Joromír Nohavica mi delal společnost až dole na asfaltku v Kľačanoch, bolo to písané päťdesiat minúť, ale do prdelepráce, ten značkár musel byť nejaký šprintérsky šampión, stíhať sa to nedalo nijak.
Konečne na asfalte, posledné štyri kiláky, ale ani to nebola prechádzka, nohé už viac neidú, ako idú, oddychjem každych päťsto metrov, už som si chcel i ľahnúť, doslovne sa plazím vpred silou vôle, celkom zaujímavá skúsenosť.
Sprava počujem kuvika, neodbočujem na červenú a pokračujem cestou na žltú značku, kde je nová turistická útulňa, dúfam že prázdna, lebo ako sa poznám, dnes budem chrápať, čiže budem náročná spoločnosť.
Bola prázdna, vnútri je čisto, zhadzujem batoh a vyťahujem orechovicu a vodu, sedím a oddychujem. Naveľa vyprazdňujem batoh, pripravujem nafukovačku a spacák. Je tam niekde potôčik, ale potme sa mi ho nechce hladať, tak namočím bufku a spácham aspoň základnú očistu.
Na varenie už nemám energiu a jesť mi aj tak nechutí, tak zaleziem do spacáku. Nemôžem zaspať, bolí celý ďuro, ležím hladím do stropu a počúvam nejaký škrabot zo strechy, niekomu sa evidentne nepáči miestna nedobytnosť.
Mám pocit, že som moc nespal, ale je to klamlivé, musel som i pospať, lebo rano som vstal oddýchnutý, ale až o pol deviatej, potreboval som dospať i poleňošiť. Spravil som si vločky na raňajky i poriadne kafe so smotanov. Pobalil som batoh a o pol desiatej vyrážam, nohy ale nespolupracujú.
V dedine si dávam pivečko, zase lahváča, tentoraz kelta, za dedinou posedím na lavičke pod vŕbou pri jazierku s rybármi. Pokračujem cez lúku k lesu a nekonečným úsekom nakoniec prichádzam na pekný flek zvaný ,,Vlčí kut", dá sa tu prenocovať a je tu i prameň, tak podoplňam zásoby vody, posedím a debatím s miestnym bikerom na vychádzke so psom.
Nasleduje úsek lesom, potom povedla oplotku, okolo haciendy a zoranou lúkou, prechod naprd. Vychádzam na asfaltku, prefrčali okolo mňa dve sličné bicyklistky, nohé furt nechcú ísť, míňam vodnú nádrž Žikava, oplotenú - súkromný majetok, doprdelepráce, spíva Jaromír, súhlasím. Oddychujem na lavičke pol lipou s krížom za chrbtom - moc pekný silný flek.
Konečne dobojujem povedľa žrebčínu Breziny k lesu a cezeň pokračujem stále vpred, brkajú tu bicyklisti, klasici i elektrikári. Pod hlavnou cestou na Skýcov pauzujem, varím cestovinu ,,kuře na paprice" i poriadne kafé. Vyhodnocujem situáciu, nohe neidú, cesty ešte priveľa, treba to nejak poriešiť, čiže volím náhradný plán, končím v Skycove, treba nejaký odvoz, lebo tam skapal pes, brat Pišta mi to nedvíha, ale dovolal som sa Peťovi, vraj niečo skúsi, vie o čom hovorím, tak isto nás tam Villi ratoval pred ôsmimi rokmi.
Pokračujem, kus po ceste a potom cez odbočku k Hradu Hrušov, netrafím skratku a tak idem po asfalte naokolo, nevadí, aspoň je to miernejšie. Ku hradu neidem a pokračujem k Rybníku a odtiaľ na štál Javor, je to furt trápenie, začína ma ťahať pravá achylovka, čo je veľa, to je moc.
Prechádzam lesom nad Skýcovom a schádzam po zelenej serpentínami na cestu, po nej až do známej krčmy v Skýcove. Krušovice len tak zasičali, aj druhe sa mestili i kafe dobre padlo.Objavil sa Peťo so sestrou a vzali ma do civilizácie.
Bolo to veru sýte, husté a výživné, už dávno som si takto nedal do tela, dva dni som sa doma z teho dával dohromady, šecko bolelo, ale vnútorne to potešilo, tak nejak - ,,ešte šlapem", teda ,,ešte som"
