Prechod Baranca
17. 3. 2022
Počko bolo nezvykle stabilné, slnečné s plechovou oblohou a navrhol som si spraviť prechod Baranca, chytil sa Čuli, Miro, a dvaja Jozefovia, dátum na Jozefa sľuboval bonus. Bál som sa prebárania v kosovke a tak som odporúčal brať snežnice, ale nakoniec ich nebolo treba.
Šli sme Mirovým autom Jožko Rigáň nechal auto u mňa, v Prievidzi sme nabrali Čuliho i Jožka Rígla.
Parkujeme v ústi Žiarskej doliny, kde sa k nám pridal Milan Kubiš, boli sme dohodnutý cez net. Hneď sme tým Jožkom pogratulovali a oni nám na oplátku uliali.
Stúpame prvé metre a zhadzujeme prvé vrstvy. Bežci vyrážajú, ale my staré páky vieme, že niet kam utekať, kopčisko je to nekonečný. Chodník prechádza z lúky do lesa, predbiehame i sme predbiehaný.
Ukazujú sa prvé výhľady na Choč i Nízke Tatry. Naveľa sa doteperíme na Holý vrch, snehu habakuk, po lavičke ani stopy, len studený vetrisko sa do nás zaprel. Niektorí dávajú mačky, ale mne sa zatiaľ ide dobre.
Fotíme Baníkov, hrebeň napravo i kopec náš nekonečný. Naveľa sa i ten minul a stali sme nohou unavenou na jeho vrchole pri betónovom pilieri. Tu až tak nefučalo, tak sme zajedli, vypili i foto urobili, keď pilier na chvíľu osamel.
Omačkovaní pokračujeme strmým chodníčkom dole na Smrek, miestami snehové, miestami ľadové, príkre jak ďas. Trochu štrikujeme, trochu ideme rovno dole.
Hrebeň Smrek je taká chronta záludná, zvrchu to vyzerá na kúštik do Žiarskeho sedla, ale v skutočnosti je to nekonečné húpanie horedole a dolehore. Miestami vyfúkané hrebienky, miestami sa to leskne jak psie gule. Čuli s Jozefom dávajú mačky dole, mne sa ide dobre.
Konečne Žiarské sedlo. Vegetia tu skialpinisti, niekto ešte šliape na Plačlivo, my sme hrdinsky odolali pokušeniú, ešte nás čaká kus cesty a čas je pokročilý. Stopa je tu široká, ale o to nestabilnejšia, slnko sa na priamo opiera do snehu a ten už je regulérne jarný, miestami sa prebárame.
Ide sa už lepšie bez mačiek, i keď to pláva a ideme opileckým krokom. Fotíme gýčové panoramata i horizonty, chata stále nikde nadohľad. Smäd už začína byť povážlivý, hlavne pri tej vidine pivovej.
Prechádzame lesný úsek a konečne sme v pasáži nad chatou. Prechádzame potok, obchádzame chatku HZS a odkladáme palice pri chate.
Naši už sedia na terase, ale ja mám slnka už dnes až moc a ostávam s Milanom a s Jozefom dnu, pivo len tak zasyčalo a vo fazuľovici doslovne stojí lyžica, aj chuťovo bola super.
Nastupujeme do posledného úseku dole Žiarskou k autu, v zátačke fotíme ešte chatu a občas uhýbame skialpinistom. Je to štandardne nekonečné, ale ako vždy, nakoniec to koniec má.
Pri aute prezúvame ťažké boty, ešte posledné nalievanie, lúčime sa s Milanom a štartujeme domov.
Bola to plnokrvná zimná slnečná túra, bolo toho habakuk, ale v dobrej partii sa dobre ide.
