Hrebeňom Malej Fatry 3/22
22. - 23. 3. 2022
Keď som bol s Mirom na Veľkom Kriváni v Malej Fatre, pozeral som na hrebeň k Malému a konštatoval som, že by to stálo za hriech, už som to v zime dávno nešiel.
Máme vlnu stabilného slnečného počasia a zachytil som na FB, že Katka by niekam vypadla, ponúkali jej skialpy, ale ona že radšej napešo, tak som jej to navrhol a dohodli sme sa.
Boli v plane viaceré možnosti, ale nakoniec sme zvolili v pondelok trasu na Chatu pod Suchým a v utorok hrebeň cez Biele skaly, Malý Kriváň, rameno Velkého, cez Chatu pod chlebom až na stanicu Šútovo Ratkovo.
Podľa infa z viacerých zdrojov je sneh ešte nosný a tak sme snežnice nebrali.
Dohodli sme s na stretku na stanici v Martine, ale my sme vždy tým mysleli stanicu Vrútky, ani som nevedel, že aj Martin má nejakú stanicu, tak sme trochu zmätkovali hneď na začiatku, ale nakoniec sme zaparkovali pri lávke v Strečne.
Trochu mimo značky sme sa domotali na Nezbudskú lúčku a polabzovali po starom hrade, bolo teplo, moc teplo, konštatoval som, že by už boli lepšie moje trojštvrťové gate detváky.
Stúpame hrebienkom z nohy na nohu a debatíme, pamätám si hrebeň na chatu, ale tu nasleduje kopec za kopcom, celkom slušná ľadovica, mačky sa nám vyťahovať nechcelo, tak preskakujeme z kameňa na kameň, konca kraja to nemalo.
Nakoniec po troch hodinkách dorážame na chatu, dali sme polievočku, ja i pár pivečiek, posedeli sme v jedálni až moc dlho, lebo o ôsmej nám vypli elektrinu, na čo nás zabudli upozorniť, vypli centrálu, čiže nastali problémiky so sprchov, tak to nakoniec zas nahodili na štvrťhodinku.
Prvú noc vonku nespávam dobre, ale bol som po nočnej a vyspal som sa dobre, vraj som ani moc nechrápal, raňajky boli na siedmu a pred ôsmov vyrážame na trasu.
Zjazdovka nad chatov je ľadová, dávame mačky, cez Javorinu stúpame neskôr lesom a približujeme sa pod Suchý, počko jak z reklamy na Ibizu.
Pod Suchým to pritvrdilo, asi už starnem, zas som si nepamätal, aký je to kopčisko, po výdatnom boji sme dosiahli vrchol kopca a výhľady do všetkých strán nás za námahu odmenili.
Pokračujeme po hrebeni na Biele skaly, po sto metroch som sa ľavou nohou preboril až nadoraz a ľavá ostala hore, koleno ten tlak nevydržalo, ruplo v ňom a bolo vymalované, tu lavú som ani vytiahnuť nemohol, lebo sa bota zasekla v kosovke. Nakoniec som sa nejak vyhrabal, predýchal to, nahodil núdzovú ortézku a pomaly sme pokračovali ďalej, už podstatne opatrnejšie. Ak človek narazí na kosovku s dutinou, tak s tým nič nenarobí.
Miestami to bolo dobré, miestami sme v kosovke bojovali, prepadali sa až po pás a Biele skaly sú hodne kosovkové, slnko pražilo a už to bol regulérny jarný nahriaty sneh, miestami sa už aj holé fľaky ukazovali a dole pod Suchým bolo aj pár snehových splazov.
Biele skaly sú celkovo jeden z najnáročnejších chodníkov čo u nás poznám, je to celé hore dole, v lete vápencové ostré, v zime snehové náročné. Prekonali sme Vráta, Stratenec a od sedla Priehyb stúpame k Malému Kriváňu, tu už vďakabohu kosovka nie je a tak sa ide celkom dobre. Oproti nám z Malého skĺzol skialpinista, neskôr stretáme partiu štyroch turistov, čo idu na Suchý, slečna mala nizučké topánočky s nesmekmi a bez návlekov, asi si to bohate vychutnala. Žltý traverz bokom nebol prejdený.
Na vrchol Malého dorazili s nami súbežne dvaja skialpinisti od Sučian, jeden mal sedmdesiat deväť a druhý osemdesiat dva rokov, teda poviem klobúk dole. Spravili nám vrcholovku a my zase im, pokračujeme ďalej, ale začalo to vtipne, sinchrinizovaným papulnákom, keď sme sa naraz preborili po kolená a zotrvačnosť o tom ešte nevedela.
Zostupujeme po hrane s vyfúkaným snehom, miestami okrovo sfarbeným saharským pieskom, čo sem nedávno dovialo. Miestami je to celkom dobré, miestami sa prebára každý tretí štvrtý krok. Spomínam ako sme tu bojovali s Pavlov a Majom v tej víchrici.
Asi najhoršie to bolo v traverze pod Koniarkami, sneh sa už prepadal až na podklad, slnko pálilo jak besné a sily dochádzali, skrátka sa skratka nezadarila a návrat do stopy nás prišiel draho, už nám aj reči došli spolu s vodou v batohu.
Od sedla Bublen stúpame na Pekelník, ale ako tradične sme ho ogabali traverzom, tu slniečko nedosahovalo a ľadové to bolo až moc, ale po hranách topanok sme to nejak zvládli aj bez mačiek. Stúpame k ramenu Veľkého Kriváňa, jednohlasne sme vrchol zatratili a pokračujeme do Snilovského sedla. Človek si povie, šak na chatu čo kameňom dohodíš a ono prd, stále hádžeš a furt ništ, bojuješ v prebárajúcom snehu, nemá to konca kraja, ešte aj do kopca sa to miestami trepe.
Bolo pol štvrtej, keď sme konečne dorazili na chatu, podla značky to je dole do Ratkova 2,2 hodiny, presne o 17.50 nám ide vlak. Dávame kofolu, ja i nejaké pivečko a za desať minút valíme dole zjazdovkou, ide sa dosť dobre, prebára sa len každý piaty krok a za trištvrte hodky sme na Zajacovej, je to polovičný tabulkový čas. Cesta je miestami ľadová a aj som si zatancoval, tentoraz našťastie bez pádu.
V Šútove doplňame tekutiny ja radlera a Katka vineu, tvrdé boty klepocu po asfalte za dedinou smerom k hlavnej ceste, tam nemajú chodník k stanici tak ideme po krajnici, vrčiace kamióny len tak fičia okolo nás.
Konečne stanica, máme ešte polhodinovú rezervu, ani lavičku tu nemajú, tak sedíme na schodoch, dorážame posledné zásoby, klobasku s chlebom, vlak mešká päť minút.
Súprava je nová, moderná, cesta ubehla fajn, len v tuneli nie je signál, vystupujeme v Strečne, zorientujeme sa a cez lávku prichádzame do cieľa, k červenému autíčku, prezúvame sa konečne z tvrdých topánok a tým je vlastne už definitívne dobojováno.
Katku vykladám vo Vrútkach a valím domov, nenaháňam, bo som dosť unavený.
Bola to luxusná náročná zimnojarná akcia, slnka i snehu sme si užili do sýtosti, mám tušák, že si ju budeme dlho pamätať.
