Drvenik bike 5/2022
20. 5. - 29. 5. 2022
Konečne nakladáme biky s dvojročným covid meškaním, smer Drvenik, aj osádka sa už čiastočne pomenila, posledný vypadol Milanko pre vážne zdravotné problémy.
Organizoval to Lubo a Dida pol na pol a myslím, že boli už celkom radi, keď sa to konečne zrealizovalo.
Sedel som s Mirom v pred poslednom rade vľavo, ale zistilo sa, že za šoférom nesmie nik sedieť a tak nás posunuli dozadu do päťky, moc som nadšený nebol, ale nakoniec sme to tam mali dvaja celkom dobre.
Cesta trvala štrnásť hodín, prestávky dvadsať minutové, po troch hodinách, bus bol Neoplán z Liptovského hrádku, šoferi s busom sa nevracali, kvôli vojne na ukrajine stojí nafta i benzín skoro dve eurá a tak sa to neoplatilo presúvať.
21. 5. 2022
Ubytovaní sme boli na novom hoteli Nano, fakt pekné a čisté ubytovanie, varili nám v reštike v suteréne a strava bola super a dosť. Časť ľudí bývala i vo vedlajšom hoteli a boli tiež spokojný.
Biky sme mali v bočnej miestnosti, nebol s tým problém.
Každé ráno sme sa kúpali v mori, voda bola chladnejšia, ale po chvíľke už super.
Jazdilo sa smerom na Makarskú, alebo dole na Ploče, ale bolo sa i na Hvare a jazdili sme i do starých usadlostí, ďalej od mora.
Prvý deň sme sa ubytovali, boli sme zaplavať a neskôr sme jazdili po pobreží do Gradaču, len tak viac menej pianko, rozkukať sa, tchory zameniť, pár pív ochutnať. Pivo v reštike vychádzalo dvadsať kuna, čiže tri eurá, ale v studenaci od osem do pätnásť, ako kde a ako ktoré, bežne tam bolo dostať kozel či staroprameň, ale i ich ožujsklo, karlovačko a pan.
Zamieňať bankomatom sa moc neoplatilo, kurz daval nižší a boli aj poplatky, najlepšie sa oplatilio platiť kartou, alebo mobilom, niekde brali aj eurá, vzhladom k tomu, že od nového roka prechádzajú aj oni na euro.
22. 5. 2022
Druhý deň sme vyrazili na Bačinské jazerá. Pri Rudine, pred odmorišťom Bačiná sa pokazila dovolenka Ludmile, nedávala pozor, potom moc brzdila aj prednou a trafila obrubník, rozťala si bradu, chytila parádny monokel a ešte i pár modrín, po ošetrení šla s Mirom naspäť, neskôr boli zašívať a do konca dovolenky už nebicyklovala. Som jej povedal, že sa moc tešila, tak sa jej to vypomstilo.
Zišli sme k jazerám, kde sme zaparkovali v bufete pri vode, dali pivečko a pokecali. Neskôr sme sa presunuli okolo jazier na druhú stranu, kde sme sa aj kúpali, voda bola super.
Naspäť sa dostal do čela Vilko a hore stupákom k Rudine sme vyfrčali, mne sa šlo nie najlepšie, lebo som bol po ebiku neaklimatizovaný a po prechode z dvadsať deviny na dvadsať šestku, som ma pocit, že jazdím na detskom bicykli.
22. 5. 2022
Tretí deň sme vyrazili na Makarskú po pobreží, motali sme sa už na začiatku, s Alou, Vilkom a Bugim sme uviazli na slepom betónovom chodníku, Bugi sa vrátil na schody a my sme to bojovali krížom cez vápencové terasy, jednu stienku sme si aj biky podávali, ja hore, Vilko v strede a Ala dole.
Ostatní nám zatiaľ zdrhli, ale Romana s Jožkom sme našli na zástavke, čakali nás.
Až po Drašnice sme šli popri mori po prašných cestách, hore dole, v Podgore sme zas zišli k moru a popri ňom pokračovali ďalej, prešli sme si Tučepy s obrovským rezortom a za nimi to pritvrdilo, prišli kamenisté strmé zvážnice, okolo vysielaču, až do Makarskej.
Vyšli sme na Makarskej v prístave, boli sme pozrieť i sochu nad prístavom s vlajkou a na pláži za Makarskou sme zacampili, niektorí sa i kúpali, niektorí zháňali magnetku, niektorí len posedeli, pivko si dali a najedli sa.
Späť sme valili po asfaltke, Ala vpredu vyšívala a celkom ma uštvala, došiel som krokom, lebo ma už kŕče chytali.
24. 5. 2022
Ďalší deň väčšina vyrážala trajektom na Hvar, ja s Čulim sme oddychovali na poznávačke miestnych studenacov, motali sme sa smerom na Gradač, popri mori so zastávkami v každom druhom Studenači na lahváča. Čuli si vyskúšal teoreticky synchónne čúranie do fontány v Gradači. Naspäť sme zastavovali v tých studenacoch, čo sme cestou tam vynechali.
Previezli sme sa až do pristavu Drveniku, kde sme našli najlepšieho lahváča, čierneho kozla a grupu mačičiek.
Na Hvare sa boli kúpať na nejakej bielej pláži, ale vraj tam bola brutal studená voda, Magda dostala dva defekty, Peťo Róža sa k nim vracal, tak došli neskoro na večeru.
25. 5. 2022
V ten deň sme vyrazili s Alou Vilkom, Peťom, druhým Peťom a Mirkou po starých dedinkách hore nad Živogoščom, stáli sme pri rozhladni na kopci i pri kaplnke so zvláštnym svetlom, naspäť sme šli popri mori.
Zastavili sme sa v prístave na černého kozla a Peťo tam zrazil miestnu mačku samovraha, bola fakt rýchla, nestihol ani prd. Potom si ešte marha urazená obzerala jeho bike, už som čakal kedy mu bude hryzť plášť.
26. máj 2022
Ďalší deň sme robili ústie rieky Neretva, bola to riadna štreka cez Ploče, do Rogotinu, kde sme sa zastavili v Studenaci na lahváča i pokec s miestnym štamgastom, sice len polka, lebo ostatní jazdili jak s klapkami na očiach. Našli sme ich až v cieli etapy, ústi rieky Neretvy.
Aj sme sa okúpali, voda Neretvy bola čistučka ale brutálne studená a tiekla rýchlo, ale stačilo odplavať kus bokom a voda bola zrazu slaná a teplučká, miestami boli tie prechody až brutálne. Voda bola miestami len po kolená a Kinderka tam aj nejaká užovka opalovala.
Cestou späť sme zase stáli pri studenaci v Rogotine, teraz už všetci, dokonca i Radosa, len mu to dlhšie trvalo. Chceli sme ísť ešte pozrieť to morské oko, ale nakoniec sa už nechcelo nikomu zachádzať.
Cesta späť bola nekonečná, tie stupáky som vypusti, Jožko s Vilkom ma počkali, ale potom sa už šlo dobre, aj sa vyšívalo, mali sme odbočiť do nejakých dobrých studenac, ale prešvihli sme to a stáli sme až pri hoteli.
27. mája 2022
Vyrazili sme do vnútrozemia severne od Zaostogu na Gornje Selo, riadne to stúpalo, zatiaľ po asfalte, pozreli sme si dedinku, i cintorín a po polnej sme nastúpali až do štyristo metrov traverzujúc pohorie až do Starej Podace, kde sme pauzovali na usadlosti pri starom kostole s malým cintorínom, chladné, ale silné miesto s históriou. Nasledoval zjazd do Podace a po asfalte návrat domov.
28. máj 2022
deň odchodu, do desiatej vyprázdniť izby, veci uložiť dole, symbolicky sa ešte previezť popri mori, dať si obed v reštike s pivkom, zbaliť bike do krabice a ešte sa posledný krát okúpať, platená studená sprcha na pláži, zapnúť príves, ešte spoločná fotografia a odchádzame.
Cesta prebehla v poriadku, i keď to bolo primerane nekonečné, okolo deviatej vykladáme v Prievidzi, ešte sa rozlúčiť a je po dovolenke.
Bolo to super zakončenie tohto ťažko zrealizovaného projektu a bojím sa, že to bol posledný projekt tohto typu, už to asi nikto nezrealizuje.
