Vtáčnik snežnicový, alebo ako som si tú Malú Homôlku zopakoval, tentoraz už na snežniciach.
11. 1. 2021
Vyrážam na repete neuspešnej tury na Vtáčnik cez čierny vrch, tentoraz už s plochými nohami. K Elektrárenskej chate som šiel po asfaltke, cestou som fotil cencúle v potoku. odbočil som ku chate a pred ňou som nastúpil na hrebienok napravo od chaty.
Najprv som napredoval po zvažnici, neskôr aj po zvieracích prtiach. Tento kus hory nepoznám tak som bol vlastne na výzvedoch. Nakoniec som dorazil k výraznej skale, kde sme minule tiež boli so Zuzkou. Pokračoval som už známou líniou a tam kde sme sa borili som vytiahol snežnice, bolo to podstatne lepšie.
Stúpajúc lesom som sa dostal k poliam s popadanými konarmi, čo polámal ľad, bolo to ťažko priechodné. Hodne som fotil omrzuté stromy v kontraste s modrou oblohou. nakoniec po slušnom boji som vyzazil na chodník usok pred Vrchom Malej Homôlky.
Chodník bol poriadne vyšlapaný, tak som snežnice uviazal na batoh a pokračoval fotiac k zrázu pod vrcholom. Stretal som hodne ľudí. Bolo to okolo skutočne krásne. Pod zrazom som stretol ďalšiu skupinu a dole zrazom bojovali ďalší, dosť sa šmýkalo.
Hore som zase fotil a za krížom som obul snežnice, stretol som tam kámošku z cyklistiky, vracala sa na sekaniny, kde mala auto. ja som pomaly zostupovl po hrane na snežniciach, miestami som sa v kosovke prebáral až do pol stehien. Baterka vo foťáku mi schipla.
Vrátil som sa na chodník, upratal snežnice a zostupoval dôchodcovským dole. pod siahami to bolo total vyladnené, šiel som bokom, necapol som, to sa mi podarilo až podstatne nižšie, na zamrznutej hline.
Tak toto bol parádny výjazd, málokedy je to hore také parádne.
