Rozsutec a Grúň
13. - 14. 7. 2021
Dohodol som sa s Jožom Volkovom na prechode kusa Kriváňskej Malej Fatry.
Vyrážame zo Štefanovej cez Horné diery. Počasie nam vyšlo, je slnečno a bezvetrie. Hoci som po nočnej, ide sa mi celkom dobre, s Jožom je to vždy polobehom.
Predbiehame väčšinu turistov, vo výšvihu pod Tanečnicov som trochu zakufroval a dorazil som hore kolmo skratkou, Jožo tiež kufroval, odrazil sa na zelenú, čo zistil až po chvíli.
V sedle Medzirozsutce sme dali raňajky a oddychovku. Pokračujeme strmo hore na Veľký Rozsutec hlboko vymletým chodníkom. predbiehame ďalších ľudí a stretáme aj kopec už zostupujúcich.
Dorážame na hrebienok, robíme pár foto, chodník stúpa a nemá konca. nasledujú skalné pasáže s kosodrevinou, prekladané hlinovými výlezmi na chodníku.
Dorážame na vrchol, dávame pauzu, niečo zajesť i foto z bodu dnes najvyššieho robíme.
Zostup je nekonečný, kolienka dostávajú zabrať, terén je náročný, rozsypaný vápencový hrebienok dáva môjmu bolavému kolenu zabrať.
Konečne kúsok lesa, kúsok lúky a sme na Medziholí. Zalahnem do trávy a dávam šlofíka, času máme dosť.
Zvažovali sme traverz - alebo cez Stoh, vyhral treverz, bál som sa, že tam bude blato, ale bolo to v pohode, tu mi už aj Jožo zdrhal, šiel som na istotu, dalo sa tam pekne skekendiť.
Po trištvrtehodinke sme z toho vonku, dorážame na stohové sedlo s rozkvitnutou lúkou, pokračujeme po hrebeni ďalej. Jožo sa pasie na čučoriedkach, ja som na traverze malinoval.
Je dosť teplo a už toho máme plný chrup, to sme ešte nevedeli, čo nás čaká.
Z Poludňoveho grúňa ja to na chatu na Grúni päťsto mínusových výškových metrov. Žiadne serpentíny, kolmo dole, likvidácia kolien v priamom prenose. Idem pomaly, často prestávkujem, palice sú na nezaplatenie. Predbiehame poliakov, tá moletná dievčina bez paličiek, už viac stojí, ako ide. Nekonečné sa nakoniec skončilo, dorážame na chatu.
Ubytovali sme sa, potom dali dobrú večeru a trochu popivovali. Izba bola malinká s poschodovou posteľov, ale stačilo to, sprcha bola na nezaplatenie.
V noci som si trochu zaliezol po rebríku, pivo mi to zariadilo. Po raňajkách vyrážame do Štefanovej po modrej, lesnej strmej ceste, Je to trištvrte hodinka, nejakých štyristo výškových.
Autom sa presúvame na Biely potok, kde začínajú Dolné diery, pokračujeme novými dierami a vraciame sa po modrej zase Dolnými dierami, kolečko je tak na silnú hodinku.
Volali nam z chaty vraj im klúče chýbajú, kukol som do vrecka nohavíc v aute a boli tam, tak sme sa previezli k výťahu vo Vrátnej, je to hore po žltej nejaká polhodinka fofrem, ale po desiatich minútach som dobehol serióznu rodinku a klúče som poslal hore po nich.
Moc pekná akcia, len ako to už s Jožom býva dosť náročná, celý Ďuro ma bolel.
