Vtáčnik cez Čierny vrch
20. 2. 2020
Ozval sa Vladino z Trnavy, že by prišli vybehnúť si na Vtáčnik sňah kuknúť, lebo u nich dole už žiaden nie je, tak nech vymyslím niečo netradičné, dohodli sme termín na štvrtok dvadsiateho februára a zoberie vraj aj Janku.
Vyzdvihli ma doma a presunuli sme sa ku chate Hrádok, kde sme nechali auto a Gepniarkou popod Makovište stúpame do kopca. Za pamätníkom sa odrážame doľava k Makovišťu, neskôr zas doprava k starej elektrárenskej chate.
Snehu nie je moc, viac menej len taký poprašok, ale aj to sa počíta. Odbočujeme zas doľava a stúpame na hrebeň, po ktorom sa dostaneme ku skalkám na Čiernom vrchu, prikúrili a tak musíme čosi dať dole, hodne debatíme aj fotíme. Hore sme si dali pauzičku. Je tam pekne, nikto tam nechodí a je to také iné.
Prehupneme sa na druhú stranu a zatáčame na zvažnicu smerom k vrcholu, zdá sa že je to tutoky kúsok, ale je to len zdanie. Zo zvažnice odbočujeme kolmo hore k zelenej značke z vrvravy, snehu trochu pribudlo, Vladino fučí, chvíľami sa obzerá, či mu kondička niekde nevypadla, hold, co si si cez vianoce nahonobil, musíš teraz nosiť.
Na chodníku dávame prestávku, trochu zajeme aj pofotíme, až neskôr som sa dozvedel, že tam niekde kúsok bokom mal medveď brloh. Stúpame na Homôlku, chodník nemá konca kraja, snehu zas trocha pribudlo. Sem, na túto stranu vtáčnika, sa často nedostanem, ten výšvyh na vrchol Vtáčnika som v zime šiel len raz a to bolo hadam už cez tridsať rokov.
Teraz to bolo tiež zaujmavé, aj sme sa brodili, aj to bolo vyfúkané, aj bolo treba dávsť pozor, lebo bolo kam sa skekendiť, je to riadne strmé. Nakoniec sme to ale zdolali a po hrebeni sme došli ku krížu. Obdivovali sme výhlady, spravili vrcholovku a hajde dole.
Chodník je dobre vychodený, miestami je ľadový, pod Siahami si vstávanie vyskúšal každý z partie. Zakončili sme na Chate pod Končistou, Vladino skúsil Jelení guláš, nám stačilo i pivečko.
Moc pekná prechádzka, som rád že občas nederieme len značkované chodníky.
