Pekný víkend v Ta3och
12. -23. 8. 2020
Majka s Lubkom zaistili uvoľnené ubytko na dve noci na Popradskom Plese pre štyri osoby, dozvedel som sa to prvý, tak som si chytil fleka, štvrtého som zháňal, pýtal som sa Mirky, ale tá nemohla, Kinderko maródi, ale zavolal Duško, tak som mu to navrhol, voľno si vybavil, tak sme boli komplet.
Vyrazili sme v piatok o siedmej Duškovým autom, predpoveď bola super, až na nedeľu hlásili dážď. Zaparkovali sme na Štrbskom a pešo spolu s davom ľudí sme prešli na Popradké, kde sme nechali časť bagáže v lyžiarni. Dali sme si pivečko a po ňom vyrazili hore Zlomiskovou dolinou. Slniečko vypekalo, preskakovali sme kaluže po kameňoch a vytrvalo stúpali povedľa potoka. Prvá sa ukázala Zlomisková veža, neskôr i Dračí hrebeň a Tatranský Nosorožec - Ošarpance s Dračím a Vysokou. Obdivujeme i celý zadný hrebeň Ganku, Rumanovho, Zlobivej, Snežných kôp, Železných štítov i Popradského ľadového.
Stúpame až k Zmrzlému plesu, kde sme sa vyvalili do trávičky na slniečku. Po chviľke ale pokračujeme nechodníkom po šutroch hore k Lúčnemu sedlu. Vľavo sú platne tak ideme vpravo od rebra, pod nami hučí voda pod kameňmi, uhýbame doľava na trávnatú policu s nepríjemným prekrokom okolo rohu, za ním už sú aj mužíci. Po kameňoch stúpame až do sedla, tam nám Ľubko navrhuje Končistú, Duškovi sa moc nechce, ja by som šiel, v lete som ešte hore nebol, Duško na nej ešte vôbec nebol. Nakoniec sme šli, je to ale neskutočná kopa kamenia. Majka s Ľubkom pokračovali chodníčkom na Tupú, my sme schovali batoh pod šutrom a vyrazili šriegom doprava po kameňoch v smere veľkého žľabu. Hore nad nami sme videli nejakú partiu, aj sme ju pomaly dobiehali. Na vrchole sa trblietala biela časť odvalenej nákovy, čo ju tak blesk pošramotil pred nejakým rôčkom.
O nejakom chodníku sa tu nedá hovoriť, je ich tu viacero, ale často sa ide lepšie po šutroch, len niektoré sú povážlivo nestabilné. Bolo brutálne teplo, fučali sme celkom slušne, nakoniec sme to ale dali. Vyliezli sme k nákove, bol tam už nejaký pár, dievča s chalanom. Spravili sme si navzájom pár foto, pýtali sa nás na magistrálu, že idú na Popradské, ukázal som im kde je, ale neodporúčal som to, je to hodne ďaleko a stratia hodne výšky, je lepšie ísť cez Tupú dole hrebeňom do sedla Ostrvy. Oni ale že tade šli sem, tak pôjdu na tú Magistrálu.
Zostup bol tiež nekonečný, tie prekroky po šutroschodoch sú náročné na kolienka, musel som i posedávať, nakoniec sme sa ale dobojovali k batohu. Dorazil som poslednú vodu.
Pokračovali sme smerom k Zlobivej na prah Lúčneho sedla a odtiaľ po chodníčku cez niekoľko hrbov na Tupú. Hore bivakovali dvaja Poliaci, aj sme im závideli. Schádzali sme hrebienkom nekonečne až dole do sedla Ostrvy, kde boli akurát nejakí ultrabežci.
Pohľad na chatu nám dodal síl, ale tá štrikovačka je nekonečná. Vstúpili sme už do tieňa, dal som batoh zase Duškovi a naľahko vyrazil. Vo švungu som pravou nohou došliapol na vyhladený šikmý kameň, botaska sa skĺzla podo mňa a ja som vyletel cez pravé plece z chodníka, brzdil som ako sa dalo, ale moc sa nedalo, zastavil som sa až po dvoch piruetokotrmecoch. Vyhrabal som sa nazad, skolaudoval škody, našťastie len pár odrenín na ruke a pod kolenom, posedel som chvíľočku, lebo som bol ľaknutý a mazali sme ďalej.
Konečne dole a konečne chata, boli sme slušne rozbitý a dosmedovaní. Prvá kofola, potom pívo. Ľubko s Majkou nás informovali, že cobydup prestane fachčiť kuchyňa, tak sme si rýchlo objednali vypražený syr, Majka to nezvládla a dala si tiež.
Keď sme odchádzali z jedálne, stretli sme ten pár z Končsitej, práve dorazili, tá slečna bola neskutočne nasratá, tú magistrálu nemohli nájsť, bolo to neskutočne ďaleko, už aj tie domčeky z kameňov rozkopávala a keď ju konečne našli, tak to bolo nekonečné do diaľky i do kopca. Slušne sme sa nasmiali, Majka s Ľubkom spomínali, ako sa tiež takto obabrali, tak pekne to z Končistej vyzeralo a taká sprostosť to bola, voda im došla, sily im došli a nemalo to konca kraja.
Dali sme sprchu, nejaké antidepresíva, ešte jedno pivko a šli do hajan, pekný ťažky deň skončil.
V sobotu som si privstal, vedel som, že býva rada na wecká, ranná tlač sa nedá urýchliť. Raňajky boli na šiestu, dali sme si nejakú opečenú slaninku, klobásku, syr, zeleninu rožky a kávu.
Maja sa moc nevyspala, že jej bolo po tom syre ťažko, ja som tiež moc nenaspal, bol som moc unavený, ani chrápať som už nevládal.
Vyrážame zase hore Zlomiskovou, ten chodník si už dobre pamätáme. Predbieha nás viacero partií, nejaký Gánok i nejaká Zlobivá, padajú dnešné ciele, my sa držíme pri zemi, stačí nám i Rumanov štít.
Stúpame k prahu Rumanovej dolinky a odtiaľ nevýrazným chodničkom za poliakmi, keď oni kufrujú, tak my tiež, sme moc vpravo a tak traverzujeme na trávy pod Zlobivou, kde vliezame do rozsypaného žľabu. Z neho vyliezame doľava na širokú policu, ktorou traverzujeme pod výrazný žľab pod sedlom medzi Gánkom a Rumanovým štítom. Hladáme nástup na Rumanov štít, je tam výrazný žliabok so znakmi používania, označené to nie je, nakoniec som to naliezol a bolo to ono, za hranou už bol zreteľný chodník, dokonca jeden pán tade i zostupoval. Nie je to vôbec náročné, ale vrchol je moc pekný, s výhľadmi na Gánok, Vysokú, Rysy, Zlobivú, Gerlach i Končistú.
Sledujeme výstupovku na gánok, je to už lezenie, nie ťažké, ale niektoré pasáže sú slušne exponované, všetci lezú voľne bez lana. Duško sa ozval, že aj by šiel, tak mu hovorím ,,Tak poďme". Ľubko sa ozval, že máme len jedno lano a Maja ho bude dole asi potrebovať, ale ja mu hovorím, že nám lano netreba. Nakoniec aj Majka dole zliezla bez lana.
Batoh som nechal dole na nástupe a naľahko po platničkách vyrážam hore. Je to kompaktná skala, ľahké lezenie, len tá hĺbka budí rešpekt. Hore v kľúčovom mieste stretáme poliakov. Ešte jedna hrebienková pasáž a sme na vrchole, miesta je tu podstatne menej, fotíme sa pri vrcholovej tabulke. Ešte pár záberov okolia a frčíme dole, poliaci konečne zdolali kľúčový flek, dievčina ide hodne pomaly.
Potom už ale zrýchlili. Pod stienkou beriem batoh a začínajú zostupové galeje, po strmých prachových stupienkoch sa špatne ide, keď už kolená bolia, veru všelijak som sa mordoval, nemá to konca kraja, koľko si nastúpal, toľko aj dole treba zísť. Prestávky robím stále častejšie, aj som voľačo zjedol aj voda už dávnejšie došla.
Žľab striedajú kamenné polia, tie zas jeden prah, druhý prah, tretí prah a slnko nemilosrdne páli. Namočili sme si do potoka klobúk s bufkou a také nežmýkané hodíme na hlavu, kvapkáme si to chodníkom dole, ten posledný prah dobiehame viacero partií, aj oni už toho majú až po krk.
Pod mostíkom si močí v potoku dievčina nohy, smejem sa, že na chate bude káva s prídavnou hodnotou, keďže vodu berú kúsok poniže. V kalužovóm úseku je kopec stôp krížom cez kaluže, nie po kameňoch, niekto už total kapituloval a bolo mu to jedno. Na schodoch na terasu som vtipkoval, či môžem ísť po štyroch, Maja nás zbačila a utekala po kofolu s pivom, ale nestihla, kým dorazila vypil som polku piva Ľubovi.
Niečo sme popili i nejaký gulášik zajedli, prešli sprchou, zase niečo popili a zaľahli.
V nedeľu ráno bolo všetko zahulené, dali sme raňajky, pobalili vercajch a zahájili ústup.
Najprv to vyzeralo ako keď sa hmla zráža, potom to pridávalo až to prešlo do regulérneho slušného dažďa. Občas to aj niekde slušne buchlo, na štrbské sme schádzali potokom, vďakabohu tam už prestalo pršať. Pri aute sme sa prezliekli, ale kým som sa dostal k autu spustila sa druhá vlna, čo vlna, ako keď kýbeľ obrátiš, stál som pod strieškou a oni v aute, došli ku mne, ale kým som nastúpil, zas som bol mokrý, tak sa škodoradostne nasmiali, že si Majka skoro bránicu natrhla.
Bola to super akcia, s dobrou partiou, štyri štíty za dva dni, to je dosť i na vola, nie to na stokilového turistu, náročné, ale prekrásne, počko viac menej vyšlo ideálne, v nedeľu by som už asi aj tak nič nerobil, bol som mortó.