Martinovka,
alebo kopčok náš najsámvyšší,
cestou najťažšou, najdlhšou i najkrajšou.
12. 9. 2020
Dozrel čas, aj počko vychádzalo na jeden starší projekt v Tatroch, čo som raz už skúšal, ale ušou z cesty, za Litvorákom, bo som bol po predchádzajúcom dni nástupu na Zbojničku skratkou cez Bradavicu total rozbity a boľavý.
Základ bol, že Majo je v Tatroch na rekondičnom pobyte, Lucka by sa pridala, ohlásil som pár ľudí, Miro mal Gerlach už dávnejšie v pláne a tak bol celý žeravý.
Vyrážali sme v piatok poobede Mirovým Volvom, v Žiari pribrali Lucku, v Zruboch Maja a presunuli sa na parkovisko nad Tatranskou Poliankou. Od auta sme vyrážali cca okolo osemnástej.
Peškom sme si vybehli na Sliezsky dom a odtiaľ už pri čelovkách nad Večný dážď, pod Velickou próbou sme sa zložili. V noci padla rosa, bral som malý spacák a i keď som bol oblečený, bola celkom kosa. Moc som toho nenaspal, tak ako prvú noc vo výške asi vždy, Miro tak isto. Ležal som na chrbte, sledoval hviezdičky a tisíc padajúcich meteorov.
Ráno sme vstávali o šiestej, rýchlo nejaké raňajky, schovať vercajch spací medzi šutre a vyrážame. Na chodníku sa moce už viacero partií, poniektorí prespali pod nami aj nad nami, poniektorí idú od Slizkého.
Postupne zakúrili a tak odstrojujeme priebežne, predbieha nás pár rýchlobrežiek malonosných, my sa nepretekáme, máme dnes celý deň. Obdivujeme masív Gerlachu, Krčmarák i sledujeme partiu v nástupe do Gipsyho ferrátky.
Na polskom hrebeni si dávame sedáky, vyrážame, tatranská žula je ešte vlhká po noci a hnusne sa šmýka, za prvým hrbom prechádzame cez český tábor. Z Velického vyťahujeme lano a zlaňujeme hladký kút, za ním prekonávame exponovaný hrebienok. Je tam viacero variant i vrchom i obchádzanie traverzami, viac sa snažíme ísť vrchom. Pomaly dobiehame skupinku pred nami, ta za nami sa zasekla na tom zlaňaku.
Na Litvoráku dávame pauzičku, trocha oddychu nezaškodí, zostupujeme so sedla po platniach, kde dobiehame tú polskú partiu. Zase vyťahujeme lano, chvílami hladáme trasu, je to neprehľadné, dá sa bokom i kolmo hore, lezenie miestami trojkové, miestami pohoda.
Ten Zadný Gerlach je nekonečný, má snaď päť vrcholov, je to samé hore dole, hore a zas dole. Istenie žiadne, miestami vzdušné, pár zaujímavých výlezov, orientačne komplikované, nedivím sa, ža sa tam toľko lezcov zarúbalo.
Konečne vrchol dávame pauzu, sú tam s nami dve ďalšie partie poliakov. Zliezame po hrebeni to Tetmajerovho sedla a po hrane pokračujeme hore na Gerlach, je to krásne ľahučké lezenie v pevnej skale, len únava sa už hlási. Záver cez velké bloky je vzdušný, ale pekný.
Počas dňa sa to priebežne zahulovalo i vyčasovalo, moc výhladov nebolo. Ani z vrchola Gerlachu to o moc lepšie nebolo. Bolo tam hodne ľudí, pofotili sme sa, niečo zajedli a pobrali sa dolu. Volba padla na Velickú próbu, lebo sme mali dole spacáky.
No veru, šiel som tade hore zo šesť krát, ale dole by som asi zablúdil, nekonečné preliezanie hrebienkov, dosť neprehľadné, ale konečne som si odfotil kotol z vrchu. Prehupli sme sa na Velickú stranu, zaostávam, kolená už bolia, bolo to na mňa už moc, musím ísť opatrne.
Majo už naháňa, dostal chuť na pivo, je trochu nervózny, ani sa mu nedivím. Konečne nad próbou, to čo je zdola brnkačka vyzerá odťiaľto strašidelene, obliekame sedáky a zlaňujeme pod próbu. Majo ide posledný, zlaňuje to na dva krát, mame štyridsiatku lano.
Dole sme prebalili vercajch a mažeme kto ako vie na Slizký barák. Lucka mala kolíziu pod Večným na klzkej skale sa je šmyklo, ostatní šťastlivo dobojovali dole.
Dali sme pivko a Miro s Luckou sondovali možnosť zvozu. Nakoniec zohnali odvoz u mladého československého páru, nech im je za to večná vďaka, ale do bieleho BMV sme sa zmestili len traja so štyrmi batohmi, tak si to Majo zbehol dole po svojich za štyridsať minút. Tie dve hodiny dole šlapania by som asi umrel, boli sme rozbity veľmi slušne.
Naložili sme sa do Mirovho tátoša, s medzipristátim v Zruboch s pivečkom sme v plnom počte vyrazili domov. Maja s Luckou sme vyložili v Žiari. Bolo desať hodín keď ma vykladal v Novákoch.
Bola to vydarená akcia, sice náročná ako ďas, ale stálo to za to, bolavým spôsobom som došiel k záveru, že musím zhodiť, na moju váhu to už bolo moc.
