Baranec farebný
8. 8. 2020
Pôvodne sme plánovali niečo náročnejšie v Tatroch, ale Vilkovi a Alenke sa nechcelo stávať o štvrtej, tak sme zvolili light verziu Roháče.
Boli sme štyria, Mirka šoférovala, parkovali sme v ústí Žiarskej doliny. Cez krásne vyfarbené lúky stúpame hore, fotiac tú nádheru. Nemáme naponáhlo a tak sa nepredbiehame, hoci ľudí horychtivých je tu dosť.
Chodník sa kľukatí vo svahu, prekonávame zvažnicu a pomaly sa ťaháme doľava od hrebienka. Idem vzadu a po hodnej chvíli zisťujem, že chodník je nejaký úzky. Alenka šlapala za Čechmi, ktorí sa ale ku koncu neviem prečo otočili. Vravím jej, že ideme zle, ona že prečo, lebo na chodníku pri nohe máš dubáka, to by sa na chodníku nemohlo stať, okrem toho, však to je vyšlapaná dialnica, nie toto tuto.
Sekol som to kolmo do svahu a na chodník som sa dostal o sto metrov vyššie, šiel až po hrebeni. Cestou som videl viacero dubáčikov. Kus vyššie vyrazili na chodník aj ostatní, podla výzoru dostali slušne zabrať.
Na lúčku oddychovú na Holom vrchu sme dorazili asi po hodinke. Dali sme soi prestávočku, niečo zajedli a na slniečku posedeli. Pokračujeme kosovkou na pahrb v 1900 metroch, vytešujeme sa z výhľadov i peknej prírody okolo. Ešte záverečný otvorený stupák a sme pri vrcholovom stĺpe.
Je tu hromada ľudí, posedávajú, jedia a fotia sa. Aj my sme sa pripojili. po polhodinke sa ale dvíhame a pokračujeme dole strmým svahom k hrebeňu Smrek. Ten hrebienok vyzerá to že je to šup šup, ale zdanie klame, je to nekonečný hrebienok.
Chvíľu hore, potom dole, zase hore, bližime sa k Plačlivému, obdivujúc Ostrý Roháč i Kopy s Baníkovom. Aj sme špekulovali si na Plačlivô vybehnúť, ale nakoniec sme to zavrhli, nemáme našlapané a k autu je to i tak ešte ďaleko.
Zostup na chatu bol nekonečný, miestami sa kŕmime čučkami, miestami prekračujeme malých havkáčov, čo sa motajú pod nohami, Predbiehame dosť zmorených turistov, čo ledva nohami prepletajú, ale i my už máme chuť na pííívko.
Konečne chata, Pívo, kofola, radler a píívo. Uvažovli sme to zísť na kolobežkách, le niektorým sa to zdalo moc, druhým sa nevideli tie kolobežky a nakoniec ich tam ani nebolo, všetky boli už dole, stretli sme ich cestou, ako ich vyvážali.
Tak šlapeme po svojich, asfaltkov nekonečnou. Nafotil som i zmiju ako sa preplazila cez cestu. Nakoniec aj tá cesta skončila. Pri aute sme ešte vliezli do potoka, bol súúúper.
Bola to krásna vychádzka v peknom počasí s dobrou partiou.
