Roháče
5. 7. 2019
Urobilo sa mi voľno, počasie bolo stabilné, hoci dosť teplo a tak som navrhol hrebeň Roháčov. Chytil sa Kinderko a Mirka, pôvodne som chcel ísť z Hút cez Sivý vrch, ale potom by sme zo Zverovky museli zohnať taxi, museli by sme tam naň čakať a tak som zvolil kratší variant zo Zverovky cez Brestovú, Salatín, Spálenú, Pachoľu, Baníkov, Hrubú kopu, Tri kopy, Plačlivô, Ostrý Roháč, Volovec, Rákoň, cez Zábrať dolu na Tatliačku a k autu. Je to veľa i hovoriť nie to ešte prejsť, ale dali sme sa na to.
Vyrážame o štvrtej z Novák, Kinderko na to dupol a tak nastupujeme o trištvrte na sedem do Spáleného žľabu, ideme na ľahko, ale moc na ľahko to až nebolo, treba dosť vody, poživeň i nejaké oblečenie, ale foťák som nebral a tak fotím mobilom.
Predbehli nás nejakí Poliaci, pre Peťa skoro ako červené trenýrky pre býka, kým sme ich nedali nemal pokoja, na Brestovú sme to dali za polovičný čas ako je na značke.
Hore dosť fúkalo, slniečko sa neukazovalo, baníkov bol v oblačnosti, ale išlo sa dobre. Je to samé hore a dole, miestami trávnaté úseky a miestami šotolina. Niečo sme zajedli a valíme ďalej, cieľ je ďaleko. Ukazuje sa nám Sivý Vrch v diaľke, aj s Bielou skalou.
Prekonávame Salatín a ideme cez Skriniarky, Maroš to opisoval ako strašný úsek, zaistený reťazami, ale je to len taký oblez skalného hrotu, úplne v pohode. Stúpame na Pachoľu, vidíme chodník kľukatiaci sa do Baníkovského sedla, je tam dosť turistov. Aj na našom chodníku predbiehame viacerých. Stretli sme tam pár z Partizánskeho, s ktorým sa predbiehame celú trasu, tiež mali v pláne ísť cez Volovec, len si to uľahčili na štarte, šli hore lanovkou do Salatínskej doliny.
V Baníkovskom sedle stretáme Mirkiných znamych z Rudnianskej Lehoty, chodník je skalnatý, ide sa dobre. Dobíjame vrchol Baníkova 2178 mnm, dnes naša najvyššia méta. otvárajú sa nám pohľady na Príslop i Baranec, v diaľke vidíme Plačlivô, Ostrý Roháč i tiahly Volovec. Nasleduje moc pekný skalnatý hrebienok, kde už treba trocha liezť, Mirka celý čas šomrala, lebo videla dole chodník a ona sa trepe tadeto, keď mohla ísť pohodlne spodkom. Na konci sa obzrela a že - "Pekné to bolo", no nepicne ťa z nej?
Nasledovala šotolinová Hrubá kopa a skalnaté Tri kopy, zostup do Smutného sedla, poslednej možnosti skrátenia trasy, ale boli sme v pohode a tak sme pokračovali, zase sa striedame s Partizánčanmi, v skale boli pomalší, ale na chodníkoch vyšívali.
Plačlivô bolo nekonečné, skalnaté pasáže boli pekné, ale najkrajšia bola pauza na vrchole, posedeli sme i zajedli voľačo. Za ním to zase prihlboko klesá, nohy už stratili dosť z počiatočnej bystrosti, aj celé télo už pociťuje únavu. V skalných pasážach treba ísť na istotu, nie je to náročné, ale skiepiť sa tam dá. Klepol som si členkovú kosť o skalný výčnelok, aj Mirka ma už obité kolienka. Stúpame na Ostrý roháč, pod stienkou dobiehame partizánčanov, je to pekné a ľahké, sme tu sami, nikto nezavadzia. Dobíjame vrchol a Mirka šokovane zisťuje, že vedľa je ešte jeden, skoro jej zabehlo. Sedelo tam viacero turistou, ktorí obdivovali panorámu okolo. Prekonávame i druhý vrchol a zostupujeme nepríjemnými skalnatými pasážami hlboko do Jamnického sedla pod Volovcom, odtiaľ už je to obyčajný chodník, len konca mu akosi nebolo. Z vrchu sú pekné výhľady, len začalo trochu fúkať a ochladilo sa.
Zostup po šotolinovom chodníku je nepríjemný, ale dá sa. Nasleduje Rákoň a zostup do sedla Zábrať. Všade parádne výhlady. Tej štrikovačky na chatu som sa obával, ale bolo to super, nie sú tam veľké schody a ani to neutekalo pod nohami.
Na chatu sme dobojovali o švrť na sedem, capli sme si Plzeň a podebatili s Partizánčanmi, oni tam ostávali, my sme po asfalte poklusochôzou pokračovali k autu. Dorazili sme na parkovisko o svrť na osem.
Prezuli sme sa, niečo zajedli i zapili a vyrazili domov. Peťo na to dupol, ja som zdriemol a spoločnými silami sme šťastlivo dorazili domov okolo pol desiatej.
V podstate nám to trvalo dvanásť a pol hodiny, bolo to 24 km s prevýšením cez 2300m a rovnaký prenížením. Toho preliezania a poliezania sme si užili v podstate celkom slušne, sedielok a vrcholov tiež. Bola to parádna štreka, s krásnymi výhľadmi, peknými pasážami, vďaka bohu nebola taká pálava, len vetra sme si užili. V podstate som celkom rád, ža je to už za nami. Ďakujem Mirke a Peťovi za dobrú spoločnosť.
Ďuro
