Princezničky, Veľká Skala, Žarnov
14. 11. 2019
Po dlhšej dobe sa ozval Vlado, kamarát z Trnavy, že pôjdu do našej oblasti na Oselný Vrch, mne to nevychádzalo na ten dátum, ale navrhol som mu urobiť okruh cez Princezničky, Veľkú Skalu a Žarnov, čo sme plánovali už pred nejakými tromi rokmi.
Dohodli sme sa na štvrtok, stretko bolo pred Red Dolarom na Ľubianke, kde sme nechali Vladove auto a mojim sme prešli na Sekaniny v ústí Bystričianskej doliny. S Vladom došli Jozef a Janka.
Stúpame zarastenou zvážnicov na hranu svahu a ním pokračujeme až k nepomenovaným skalkám, ktoré obchádzame zprava. Hodne sa fotí i debatuje o roku, o práci i o tom ako sa komu zadarilo si ublížiť.
Nad skalkami stúpame pekným bukovým lesom až k piesčine, tak volám kamenistý svah pár sto metrov pred Princezničkami. Odtiaľ už skoro po rovinke dochádzame pod veže, obchádzame výšvih zprava a zboku prichádzame k vežiam.
Po výstupovom chodníčku vyliezame hore, ale prekrok k borovici som si netrúfol, achilovka ešte neposlúcha, tak som si zobral vysoké tvrdé boty a tie sa na mokrej machovej skale šmýkajú až moc, nuž vždy je to raz po prvý raz.
Pofotili sme sa, pivečkom občerstvili, Janka Vladovi trochu náladu pokazila, keď ho na kraj skaly nechcela pustiť, aj si pohundral, aj si neporadil.
Postupujeme hrebeňom ďalej, neskôr mladou bučinou po chodníčku prichádzame na zvážnicu na Valachovej, tam zalomíme dole svahom a kúsok naspäť na skalný výbežok Veľkej skaly. Je tam nový padnutý strom, ktorý treba obchádzať a niekto tam nechal aj kešku, drevený medailónik v plastovej dóze, aj som si zanadával, že len bordel v prírode robia.
Pofotili sme sa s Princezničkami i s Hrádkom v pozadí a po hrane sme prešli na ďalší skalný výbežok s výhľadom na skalné veže. Tam sme posedeli a vytešovali sa z krásneho miesta i dobrého počka.
Cestou cez Valachovú našiel Vlado sosnáčika a ja som mu pridal ešte zo tri dubáčiky, neboli už najmladšie, ale boli ešte použiteľné.
Za Valachovou sme sa dali doprava na hrebeň pod Sádok a povedľa veľkého buka sme zišli do zátačky zvažnice pod Zadné žiare pod Buchlovom. Tam sme sa najedli i za jeden si vypili. Pokračujeme po zvažnici do zátačky pod jaseňom, kde sa napájame na žltú značku, po ktorej stúpame ku Sladnej skale. Vlado je ufrflaný, vraj som tvrdil, že už nebudeme stúpať. Stúpanie je to výživné, ale výhľad zo skaly za to stojí.
Pokračujeme po hrebeni skalnatým chodníčkom, miestami sa strácal v lísti a doviedol nás až do sedla pod Žarnovom, odkiaľ je to hore už len päť minút.
Žarnov je vďačný cieľ túr, mohutný skalný blok s úžasným výhľadom do široka i do ďaleka. Je tam osadený obrovský drevený dvojkríž a vedie tam aj taká mini ferrátka.
Absolvovali sme povinné fotenie a cez sedlo začíname klesať na Ľubiansku stranu, chodník je v dobrom stave a klesá výdatne. Jozef si spomenul, že parkujeme pred šenkom, tak sa chvíľami stával nedobehnuteľným. Na lúke pod lesom sme ešte spravili pár záberov Žarnova a elekrický ohradník mi pripomenul story, ako si v lete, bosý Čuli v mokrej tráve chcel na jeden zavesiť mokré ponožky, tvrdil, že to bol nezabudnuteľný zážitok.
Vedel som, že sa chodník prekladal, ale akosi mi to nedocvaklo, že nevyjdeme na Ľubianke, ale až za Rudicou, tak sme sa prešli na záver aj kus po asfalte.
Zaviezli ma k môjmu autu, kde sme sa rozlúčili a dohodli, že na rok zas niečo upečieme.
Bola to fajn jesenná túrička, bez naháňania, po značke i lesom, len tak z nohy - na nohu, i keď nejakých tisícdvesto hrmených, či vlastne výškových i nížkových to nakoniec bolo.
Ďuro
