Bradavica
17. 10. 2019
Babie leto pokračuje, hlásia super počko a tak som sa dohodol s Dodom, Tomášom a Mirom na útoku na Bradavicu.
Dni sú už kratšie a tak vyrážame skoro, už o štvrtej z Prievidze. Na parkovisko na Poliankou sme dorazili pred siedmou, ustrájame sa a po asfaltke vyrážame k slizkému domu. Bol tam aj taxi, ale mal plno, tak ideme po svojich, véru už dávno som to nešlapal.
Slniečko vychádza a farbí ráno do červena, bude pekný deň. Šliapeme už chodníčkom, rovnomerne, neutekáme, sem tam nás predbehne osamelý turista. K slizkému dorážame po ôsmej, chvílu sa zdržime doplnením vody a pokračujeme do Velickej popod Večný dážď.
Pod Gulatým kopcom sa po chodníčku odrážame pod Granátovú stenu. Bral som aj mačky a vysoké boty, lebo som nevedel, či v žľabe nebude sneh, ale bolo to všetko čisté, tak som to nechal pod kameňom aj s paličkami, aj ostatní voľačo pridali. Hneď sme sa aj oširovali do sedákov a oplembákovali.
Chodníček je miestami ako diaľnica, miestami sa nám strácal, svahom s trávami sme nastúpali pod stenu a vliezli do Kvetnicového žľabu, stredným rebrom sme pokračovali ďalej.
Vyššie to bolo trochu orientačne zmätené, podľa množstva chodníčkov nie len pre nás. Zasadli sme na slnečnom fleku, niečo zajedli a naša vychádzajúca hviezda Miro sa zvečnil na skalke s vytúženým Gerlachom v pozadí.
Držali sme sa vpravo a vyliezli pod Granátové sedlo. Odtiaľ sme sa ťahali pod Rohatú vežu tmavým žľabom, po svetlej žule so snehom, nie moc náročným terénom na výrazný traverz. Postretali sme tam štyri partie s vodcami. Pod vežičkou nad Kvetnicovým sedlom sme sa naviazali, je to tu dosť vzdušné, tak netreba riskovať, Za sedlom sme to zas zhodili. Po šútoline sme sa dostali do sedla medzi vrcholmi a odtiaľ je už na vrcholy čo kameňom dohodíš.
Bradavica má štyri vrcholy, z východného je vidieť Rohatú vežu, Slavkáč, Lomničák, zo severného s krížom zas Východnú Vysokú, Divú vežu, Svišťový a Ľadové štíty, zo západného zas Martinovku s Masívom Gerlachu. My sme boli na východnom a severnom, vyhrievali sme sa na slniečku, obdivovali výhľady, fotilo sa a niečo sa tam aj zajedlo. Ja som debatil s jednym turistom, ktorý mi presne ukazoval kade sa dá zliezť na Zvodnú lávku a kde sú borháky, ale nám to neodporúčal, lebo je to moc exponované na zliezanie.
Zo sedla zas nastúpame smerom na južný vrchol, ale neideme až hore, traverzujeme pod západný vrchol k výraznému výstupku, polica je nestabilná, miestami tráva a pod nami hĺbka, jeden zlý krok a škoda hovoriť. Naväzujeme sa, Tomáš ide vpredu. Na borháku zakladáme istenie a Tomáš pomaly zlieza k druhému borháku, kde sa zaisťuje, po ňom zostupujeme aj my. Od druhého borháku sa to dá zliezť na lane až dole, je to také trojkové, ale nepríjemne studené a treba hľadať kade. Idem posledný a sťahjem lano.
Pôvodne sme uvažovali o prechode celého hrebeňa cez Westlerov štít, Kopulu na Východnú Vysokú, ale tým zliezaním sme sa zabavili dobre cez hodinku a už to časovo nestíhame.
Lano ide do batoha a po platničkách a rozsypanej skale napravo od sutinového žľabu zostupujeme pod stenu Bradavice, odtiaľ pod Granátové sedlo a po výstupovej trase schádzame do Velickej. Spod kameňa vyberáme schovaný výstroj i proviant, Miro sa už poslednú hodinku tešil na minerálku.
Na slizkom dávame kafíčko a pivečko, Miro si dohodol zvoza, my šliapeme po svojich, mal so asi isť autom aj ja, možno by sa mi nevrátili následné problémy s achilovkou. Za zmienku ešte stojí, ako sme sa zrazu ocitli všetci na kameňoch v strede potoka, Dodo zišiel z chodníka a my ako ovce za ním, zaujímavá skratka to bola.
Bola to skutočne parádna akcia, počko bolo super, podmienky ideálne, len aby takých bolo čo najviac.
