Jesenné Tatry z Brnčálky
O tuto akciu bol evidentne mohutný záujem, prihlásilo sa až osemnásť členov, nakoniec nás bolo sedemnásť, lebo Naďka nemohla, bol miesto nej Čuli, Mirka ochorela, bola miesto nej Eva a hezkej Péťa nedorazil, čo mu Paula nezabudne do konca svojho života.
15. 9. 2019
Nastupujeme v nedeľu, Idem autom, beriem Peťa, potom v Kanianke Tomáša, v Blatnici Paulu a nakoniec v Martine Jožka.
Za Ružomberkom odbočujeme na ferrátky Dve veže, Tomáš tu už bol tak naviguje.
Parkujeme pod cestou a už vidíme skalku obsypanú ferratistami. Oferraťákujeme sa a vyrážame hore ku skale, chodník je prudký až strmí, ak by tu popršalo, bolo by tu kópec srandy.
Nastupujeme do nejakého Cečka, Paula prvý krát na ferrátach ostatní v pohode. Krátka inštruktáž za jazdy a hodne fotenia. Je tam nacápané kopec železa, že sa človek pomaly ani ku skale nedostane. Material je to vápenec.
Je to pekné vzdušné, na začiatky ideálne. Ja s Paulou sme dali tri, ostatní stihli dať štyri ferrátky a mne sa ešte zadarilo stratiť krytku z foťáku.
Pokračujeme ďalej a parkujeme pri hoteli Hutník v Matliaroch. Po žltej, neskôr po modrej a neskôr zase po žltej stúpame naložení batohmi po kamenistom chodníčku ku chate. Proti nám idú stovky schatovaných turistov, musela tam byť dnes sodoma komora.
Konečne hotovo, skladáme batohy a dávame pivečko. Vlakový sú už tu, ostatní dorážajú za hodinku. Majú genialnu fazuľovicu tak sme si dali.
Peťo s Tomášom už tam neboli, vyrazili s Luckou na Jahň§ací na západ slnka, len Majo s malou tam držali stráž na chate.
Ubytovali sme sa, nám sa ušla osmička na jednotke, Ľubo bol na dvojke a Vilkovci na šestke.
Čierny štít a Kolový štít
16. 9. 2019
Vstávame o šiestej, na raňajky je riadna šóra, sú tu švédske stoly, časom sa to vyprázdnilo.
O ôsmej vyrážame na trasu, obchádzame pleso zľava a nastupujeme na skalnatý pilier, čiastočne zaistený reťazami. Je nas dvanásť, aj Paula ide s nami.
Nad pilierom sme sa odklonili na travez do malej Zmrzlej, ale my sme sa siedmi vrátili na chodník do veľkej. Ľubo s Majou, Jožko, Čuli a Ala pokračovali na Kolový štít.
Ja s Jožkom a Paulou sme po chodníku obišli skalný chrbát, ostatní to dali skratkou priamo pod stenu Čierneho štítu.
Odtiaľ sme postupovali po parádnom chodníčku, popod stenou až po nepríjemný zlez, nad čiernou vežičkou, kde sme aj lano vytiahli. Po prekonaní tohto fleku sme stúpali strmými trávami po chodníčku s mužikmi až na skalnatý chrbát, z ktorého sme už videli Kolový aj našich dole na sutine. Pôvodne som myslel že budeme na úrovni Malej Zmrzlej doliny ale boli sme vysoko nad ňou.
Nad týmto skalným úsekom sme pokračovali chodníčkom doľava až pod vrcholovú pyramídu, kde sa to vzpriečilo, nevýraznými žliabkami sme nastúpali na policu, po nej doľava až na vysutý exponovaný bočný hrebienok, bolo to hodne vzdušné a Paula si to vychutnávala objímajúc skalu nohami i rukami.
Nasledoval hrebienok do kúta a záverečný kúsok. Našich sme našli zalezených v skalnom hniezde, niečo sme zajedli, niečo sa pofotilo a zakývali sme aj druhej partii na vršku Kolového štítu.
Cestou dole sme vytiahli lano, ale z kútika sme sa prehupli do severnej steny na skalnú policu, z tej sme zliezali stenou, až sme uvideli napravo od nás hrebienok s mužíkmi, tak sme tam pretraverzovali a žliabkom zostupili dole. Jožko nás už nečakal a vyrazil fofrem na vlak.
Ja s Paulou sme stienku pod nami obišli po trase ako sme šli hore, ale ostatní to zliezli. Po trávach sme zostúpili až k tomu nepríjemnému fleku pri čiernej vežičke a odtiaľ sme zostúpili skalným pilierom rozsypaného žlabu, pre Paula ďalšia chuťovka.
Odtiaľ to bola už pohoda až po pilier pri fľaške, tam boli odstránené viaceré reťaze, normálne je to v pohode, ale unavený človek robí chyby a tak sme to zliezali maximálne opatrne.
Pivečko na chate bodlo. Večer bola zábava, hrali aj dvaja na jednej gitare, ja som bol uťahaný a zaľahol som skoro.
17. 9. 2019
Zobudili sme sa do mokrého rána, všetko bolo zahmlené. Po raňajkách sme posedávali a klebetili, ale nakoniec sme sa rozhodli ísť prejsť, keď sa to roztrhalo okolo pol dvanástej.
Naplánovali sme Biele pleso, Kopské sedlo a na Jahňací. Vyrazila aj Paula, že len k Bielemu plesu. Po pleso to bolo v pohode, ale potom sa to celé zatiahlo, začalo fúkať a zima uderila. Na hrebeni pred Kopským sedlom sme dali hlavy dokopy, ja som bol za to, to zabaliť, ale nakoniec sa rozhodlo, že ešte kúsok pôjdeme.
Tomáš to šiel nedávno, tak nás viedol, trocha sme zakufrovali v kosovke, ale nakoniec sme trafili. Stále bolo prd vidieť, ale rozhodli sme sa pokračovať. Stúpali sme tým traverzom po nezreteľnom chodníčku, miestami ho hľadali, miestami šli skratkou.
Kopírovali sme hlavný hrebeň dosť dlho až nakoniec sme začali stúpať bočným hrebeňom k modrej oblohe a slnečným lúčom.
Začalo sa to trhať a na jednom výbežku sme za sebou zazreli vidmo, premietané na stene hmly. Stúpame nekonečným hrebeňom až sme došli ku žltej značke, odtiaľ to už bol chodník.
Tesne pod vrcholom zakričala Alenka na Čuliho nech tam ani neide, že tam nič nieje, hrozne tam fúka a aj oni už idú tiež dole, Čuli sa otočil a urazene sa pobral preč, aj som mu dohováral, ale nepočúval ma.
Na vrchole bolo super slniečko hrialo a bezvetrie, postupne sa nám ukazovali pohlady na všetky strany.
Cestou dole Vilko s Alenkou a Peťom nemohli trafiť prechod Kolovým sedlom, až Ľubo ich nasmeroval, ja som pridal do kroku. Predbehol som aj Čuliho, ktorý už aj banoval, že tak zareagoval a nižšie som fotil štyroch kamzíkov, museli sa množiť, lebo tí za mnou až videli siedmych a pálenkou to nebolo.
Na chate sme si dali gúlášek, poniektorí mali zaplatenú večeru a popilo sa i pivečka, posedeli sme vo vedlajšej miestnosti, ale bola tam kosa, dlho som nevydržal a šiel som spať.
V noci bola lomota, nárazový vietor lomcoval chatov a ráno bolo všetko biele, pokryté snehom a ľadom. Po raňajkách sme sa zbalili a pred pol deviatou hodinou opustili izby. Mali sme sa o pol deviatej fotiť pred chatou, ale Paľo s Magdou nevydržali a vyrazili dole už o ôsmej. Vonku dul divoký vietor a tak foto bolo len v závetrí vstupu do chaty.
Vyrazili sme na trasu k autu, mierne pršalo a riadne dulo. Časom, ako sme klesali tak sa to postupne lepšilo a na modrej už vyšlo aj slniečko. Pri autách sme sa rozlúčili, prezliekli a vyrazili domov. Cestou sme sa ešte zastavili na Rieke, kde boli aj Alenkovci s Malinami, tie zobrali cestou.
Moc pekná náročná akcia, padli Čierny, Kolový, Jahňací i Svišťovka, počko nám prialo i neprialo, ale tak to už na horách chodí.