Hohewand a Rax
20. - 21. 7. 2019
Ráno o pol siedmej nevyrážame na trasu do Hohewandu, štart neprebehol podľa predstav, lebo Peťo ráno nenaštartoval, pustené svetlá mu zdolali baterku, musel som dojsť s mojím autom, aby sme naštartovali Fiata.
Potom už s malým meškaním stíhame o pol deviatej Blavu, na pumpe pred Auparkom sa pripájajú Jozef s Dankou, až tam zistím, že sú to priatelia zo zrazu, komunikovali sme len cez FB a nevedel som si ich priradiť.
Na trase bol aj Mário s Luckou a deťmi, stretli sme sa na malom parkovisku pri Oberhofleine. Lucka s dcérami kočíkovali po ceste na Seiser Toni, Danka vyrazila tiež tým smerom napešo, kým my sme šlapali na nástup pod Wildenauersteig, trvalo to skoro hodinku.
Ustrojili sme sa a po gramliach nastupujeme do steny. Miestami sú aj borháky na priistenie lanom, miestami sú gramle aj dosť ďaleko, dokonca je tam aj jeden kratučký flek bez istenia. Mário dáva pozor na Dxxxx, ten ešte nebol ťažšie ferratky, Jožko lezie v pohode, mne sa moc dobre neide, nejaký som hranatý.
Nasledoval pekný vzdušný úsek stienkou do kútika a ním do komína s prievanom, miesta tam moc niet a chvíľami bolo počuť zhora i nadávanie.
V závere komína je vzpriečený balvan, ktorý treba obliezť, je to hodne natesno, ale šlo to. Po výleze z diery obdivujeme výhľad na stienku s ferrátkou Gebirgvereinsteig, ktorú pôjdeme ako druhú. Ešte stienkou dolezieme a sme na vrchu, dáme za jeden a vyrážame na chatu Hubertus haus na pivečko, veru dobre padlo.
Schádzame Springlessteigom, zaisteným chodníčkom dole a zase ideme po modrých bodkách k nástupom na ferraty.
V nástupe do Gebirgvereinsteigu je pred nami český pár, sú v pohode, ale nad nimi sú traja cepri, dve baby s chalanom čo idú jak slimáci.
Už po nástupe do steny mi zablikala kontrolka, došla hláška, že bude búrka z tepla, neskôr sa aj vietor začal dvíhať, tak som naháňal aj čechov vpredu i bandu vzadu.
Tú pomalú trojku sme predbehli v stene, pustili nás v tom exponovanom kútiku, mali tam toho už evidentne plný fiok.
Je to moc pekné stenové lezenie so slušnou expozíciou. Zdolali sme hompaľajúci mostík s voľným istiacim lanom i lanový rebrík s kolmým dolezom.
Búrka nám už dýchala na päty, v diaľke sme pozorovali ako už prší.
Doliezame hladké platničky, kde sa onehdá dávnejšie Majo učil korčuľovať, keď trošku sprchlo, teraz je to ešte suché, nasleduje traverz s prevyštekom a dolez stienkou.
Ku koncu som už trochu cítil ruky, nejako mi to nesedelo.
Podali sme si hore ruky i dali zase za jeden a fofrem nasadili tempo na chatu, lebo aj dážď to práve doliezal. Tí traja chudáci v stene si to asi poriadne užili, ešte že nebúchalo. Na chate sme dali zase pivečko a počkali sme kým to prejde.
Zostup dole bol nepríjemný, dosť sa na tom ošlapanom vápenci šmýkalo, ale zvládli sme to.
Volala Danka, že je volakde, kde sa to volá Seiser Toni, tak sme šli pre ňu, chata je mimo prevádzky, ale našli sme ju tam, za pomoci miestnej ochotnej rakušanky.
Lucka s deťmi šli na hotel a my s Máriom sme sa presunuli do kempu, bola v pláne aj OTK, ale po daždi to nemalo cenu dráždiť, mňa tá Jožková slivka celkom zmohla, tak som si vyhodil stan, nafúkal karimatku a zaľahol.
Ráno sme niečo zajedli, kafe uvarili i nejakú hygienu spáchali. Presunuli sme sa do Prein an der Raxu, kde sme zaparkovali konča dediny. Po lesnej ceste nastupujeme cca hodinku pod nástup do cesty Hans von Haidsteig, dnes ide už s nami aj Lucka, o malú sa stará jej dcéra.
Pod skalou sa ustrájame a ja zisťujem, že plembák zostal v aute, tak sa radšej držím v čele skupiny, nech na mňa nikto nič nezhodí.
Počasie bolo zamračené s predpoveďu slabého dažďa, ale nakoniec nepršalo, len vietor dul nehorázne. Boli sme v ceste sami, len pred koncom nás dobehol nejaký pár lezcov.
Cesta je to dlhá, obtiažnosťou nie moc ťažka, Sú tam dva kovové jednonohé rebríky, studený kút i posedenie pri čiernej madone.
Trvalo nám to nejakú poldruhahodinku a dobojovali sme vrchol. Boli sme sa odfotiť pri kríži a frčíme na chatu na pivo i nejakú teplú váru.
Dole schádzame naokolo, je to miernejšie klesanie s výhladom na Preinerwand, ale zato trochu dlhšie.
Pri aute sa ešte okúpeme v horskom studenóm potoku pod splavom i niečo zajeme. Peťo zase nechal pustenú chladničku, tak Fiat ani nemukol, Mário zas pre zmenu odtrhol páčku na otváranie kapoty, nakoniec nám pomohol naštartovať nejaký miestny, čo tam parkoval, ešte že Peťo vie dobre po nemecky.
Danka sa ozvala, že je v Reichenau an der Raxe, tak ju vyzdvihujeme cestou, musím ju naučiť pracovať s mapami v mobile, to nejde aby takto blúdila kade tade, kam ju vietor zaveje.
Cesta prebehla rýchlo a v pohode, v Blave sme vyložili Danku s Jožkom a domov dorážame okolo pol desiatej.
Bola to moc pekná akcia, síce krátka, ale hustá, tie ferrátky sú super.
