Hohewand a Rax II.
24. 7. 2019
V stredu ráno, po dvojdňovej prestávke sa vraciame zase do Rakúska na ferrátky, tento raz v zostave Nadežda za volantom, Dominika, Peťo a ja, v druhom aute ide Majo s Luckou a malou horolezeckou nádejou.
Začíname zase v Oberhofleine ferrátkou Gebirgvereinsteig, najkrajšou v celej oblasti. Počko je stabilné, len teplo je brutálne, hore nás čakal Majo s Malou a Lucka nás za chvíľku dobehla, lizla to za nami.
Zbehli sme na Hubertushaus na pivečko a Springelsstaigom sme zišli dole. Presunuli sme sa do campu v Maiersdorfe, vybalili sme sa a posedávali do piatej. Bolo tu prázdno, dve autá a majiteľ sa tam motal, tak Majo to s ním vybavil.
Stena už bola v tieni, nikde nikoho, tak sme sa rozhýbali, lúka pod nástupom bola ohradená elektrickým ohradníkom, tak sme od tabúl vyrazili doprava, ale museli sme sa vrátiť,nakoniec sme vyšli nad lúkou. Potom sme už utrafili nástup do cesty.
Prvá vyrazila Dominika, na to sa Peťo rozhodol, že už je nejaký boľavý, po tej prvej ferrátke, tak že nejde a bude sa šetriť na štvrtok.
Potom vyrazila Nadežda a Lucka. Pod tým Ečkovým prevyštekom zistila Nadežda, že v tých botkách to moc nepôjde, len na rukách sa taká ferrátka moc nedá a zavelila ústup. S Peťom potom šli hore Wollerinom.
Ja som nastupoval posledný, v lezkách sa to lezie celkom v pohode. Tempo bolo celkom frišké, Dominika šla jak píla, Lucka si to vychutnávala a ja som si fotil.
Záverečná platnička a kútik, posedel som si v rohu na lane, nasledovala prevyslá stienka pod Skywalkom a dolez. Trvalo nám to hodinku.
S prekvapením som zistil, že mám otlak. Majo hore vybehol autom s malou. Dali si potom s Luckou ešte Blutspur, malú vartovala Naďka. Ja s Peťom sme zatiaľ zbehli dole Wollerinom.
Dole sme dopĺňali kvapaliny, prešli sprchovigvamom, niečo povečerali a zase dopĺňali tekutiny. Bol som po nočnej a okolo desiatej som zhasol, hodil som si karimatku na rovný kus bočnej cesty a posledné čo si pamätám bolo nebo plnééé hviezd, potom už nič.
Ráno sme vstávali pomaly, slniečko nás postupne vyhnalo zo spacákov. Spáchali sme hygienu a uvarili kafe. Niečo sme zajedli a o deviatej sme vyrazili k Weichtalhausu, kde parkujem pri ceste. Majo s Luckou a malou tam ostávajú, my ideme do údolia Hollentál na ferratku Teufelsbadstubensteig.
Údolie ich ohromilo svojou impozantnosťou. Dlhý schodorebrík a následné stúpanie údolím nemalo konca. Objavili sme oznam o uzavretí Alpenveinsteigu, škoda, plánoval som tade zostupovať.
Minuli sme odbočku doprava a následná dolava bola už naša. V lese je dosť rezaného, musela tu byť ťažba. Obiekame sa na peknom fleku pri veľkom kameni.
Ferátka začína rebríkom a ťahá sa doľava, späť k ústiu údolia, po čase sa ťahá zas doprava. Zas sa to otočilo doľava a po exponovanóm chodníku klesáme povedľa skalného amfiteátra ku stúpaniu s rebríkom končiacim v malej jaskyni.
Bokom z nej vyliezame a kútikom stúpame stále vyššie. Chodník sa klukatí chodeckým exponovaným terénom, poväčšinou je istený lanom. Nemalo to konca kraja, ale nakoniec sme sa vyhrabali hore na vyhliadku.
Dali sme si prestávku a pokračujeme na chatu Ottohaus. Je to lesom v tieni, ale stále do kopca a nekonečno. Prehrievame sa, pot sa len tak leje, smejem sa z Dominiky – zlatý Zobór. Majú to s Peťom ako tréning na Kilimanjaro.
Po nejakej dlhšej hodinke sme došli na chatu Ottohaus vo výške 1650 mnm, dali sme si pivečko, posedeli, poobdivovali okolie, výhľad dole i Schneeberg v diaľke.
Čas bol pokročilý, čakal nás zostup a tak sme ferrátku pri chate nešli, schádzali sme to chodníkom po hrane zvaným Wachthüttelkamm, bolo to písané na tri hodiny. Mali pravdu, nemalo to konca kraja, bolo to klesanie skoro tisícdvesto metrov exponovaným chodníkom s lanami i množstvom rebríkov. Nohy už toho mali dosť a veru sa nám aj par krát nepekne šmyklo na štrkovom podklade.
Konečne sme dorazili dole, po ceste sme došli k autám, po chodníčku sme zišli k riečke, dali pivo chladiť aj sami sme vodu opáčili, niekto trošku a niekto celý, skrátka super záver.
Cestou domov bolo teplo ako v peci, za Schwechatom nás zdržala kolóna pre havárku na dialnici, ale Nadežda nás bezpečne doviezla domov. Dojazd bol oklo pol jedenástej.
Majo s Luckou strávili tiež pekný deň, boli tú ťažkú ferratku nad chatou, volá sa to Naturfreunde Klettersteig-Garten Weichtalhaus a je to E - F, konečne našla i Lucka svoj limit, potom sa kúpali a slnili.
Veľmi pekná vydarená akcia, dosť náročná, ale pre ľudí čo v tej oblasti neboli, to bol isto zážitok.
