Falbach Wasserfall
23. 8. 2019 doobeda
Ráno vstávame skoro, v noci spŕchlo a tak trochu sušíme stany, spáchame hygienu a raňajkujeme. Presúvame sa do Maltatálu k vodopádu na ferratku Fallbach. Eva sa bude len poflakovať okolo. Čuli zostal v stane.
V pokladni nikto nie je a tak nastupujeme bez platenia. Obliekame sa pod vodopádom a vyrážame, vpredu ide Jožko s Villim a Allou. Maja to vzdáva prvá, tesne po nástupe došla k názoru, že však nemusí byť všade. Je to vcelku pekné ferrátovanie v kolmej stene, hodne na trenie, pokiaľ to niekto lezie len na rukách, tak zistí, že je to moc.
To sa stalo Peťovi, ruky mu odišli a v závere úseku ku kazateľnici sme mu museli pomáhať aj lanom, ktoré sme šlohli z provizórneho zábradia z prerábanej kazateľnice.
Spravili sme si pár foto a pokračujeme na mostík, Peťo ustupuje chodníkom z kazateľnice.
Sranda tu začína aj pre nás, pár platničiek končí pod vytláčajúcim traverzom po šikmej polici, z ktorého sa nastupuje do kolmej pasáže s blbím prepnutím, skrátka do klučového fleku celej ferraty.
Dominika tam mala dva krát problém, ale nakoniec zabojovala a dala to, ostatní to dali viac menej v pohode. Potom to už ide vcelku slušne i keď miestami to pripadá nekonečné.
Je to asi najkrajšia ferratka čo máme Európe, zatiaľ som nič krajšie nenašiel, dvesto metrov vysoká, povedla vodopádu v dobrej skale, vedená logickou líniou a super výhlady.
Hore sme sa pofotili a po chodníku schádzame dole, nakoniec sme mali aj úraz, Jožko si rukou plesol po stĺpiku a nevšimol si ostnáč, čo tam bol.
Luft unter den Sohlen
23. 8. 2019 poobede
Vraciame sa do campu na obed a po ňom vyrážame na druhú stranu, pod ferratku Luft unter den Sohlen, je to nová Éčková, robili ju zreteľne lezci, nie je to stenová klasika.
Parkujeme v dedinke Dobriach pod komínom, odkiaľ je to asi pätnásť minút do kopca pod stenu.
Je to kolmá stena asi šesťdesiat metrov vysoká. Ferrátka ňou štrikuje šikmimi traverzami, material je tvrdá neošúchaná drsná žula. Nastupujeme bez rešpektu a ona nám to dáva pocítiť.
Sú tu moc pekné pasáže, lano je tak ťahané, že často vytláča a lepšie sa lezie bez neho, len v skale. Klúčový flek bol zase až tesne pod vrchom, celkom to dalo zabrať, aj Mirko už priznal, že už mal len päť percent rezervu, ale na to, že to boli jeho prvé ferrátky šiel moc pekne.
Dominika to obišla a už nás hore čakala. Cestou dole po exponovanom chodníčku oberáme krásne veľké sladké černice, slniečko zahrieva, skrátka super.
Vraciame sa do campu, prechádzame sprchov, míňame zbitky tekutých antidepresív. Večer sme zbehli do mesta na zaslúžený viener snitzel s pivečkom.
