Dutá skala
27. 10. 2019
Pavla s Lenkou ma ohlásili, že majú voľno a tak sme vyrazili do Vrícka kuknúť Dutú skalu, je to krásna oblasť, kam moc nechodíme. Ohlasovali koniec babieho leta, tak sme to chceli ešt využiť.
Lenka ma vzala cestou z chaty v Novákoch a Pavla s Tarou prišla do Vrícka. Z dediny stúpame skratkou na spevnenú zvažnicu klučkujúcu pod Dutú skalu. Obzerám huby, ale všetky rýdziky a jedlé sú už vyzbierané, ostali len besniaky. Slniečko zahrieva, Tara lieta okolo nás, vzduch je presýtený podzimnýmy vôňami.
Debatíme o robote, o oddychu i o všetkom inom možnom, oblasť volajú Medveďovo, nie len tak pre nič, za nič, čo by asi Hrotek mohol potvrdiť, tak netreba byť moc potichu.
Nástup pod jaskyňu sme nenašli tak sme z horného sedla od Skaliek po hrebienku vyrazili do kopca bukovím strmím lesom. Veru bolo to aj na všetky štyri končaniny, ešte že to moc nešmýkalo, ale nasmiali sme sa habakuk. Hore sme našli nevýrazný chodníček, tak ideme po ňom.
Zdolali sme prvý vrchol a po ostrom hrebienku nasleduje druhý, po ňom tretí, miestami je to bez stromov, otvárajú sa pekné výhľady na dedinu, na Kľak i na Skalky.
Miestami je to príkre až moc, balansujeme nad strmými svahmi a zvažujeme každý krok, len Tara si to brúsi kade tade. Dostávame sa pod výrazné bralo, bolo tam treba vyliezť po vápencovom briežku, sú tu super výhľady a čo to aj pofotíme a vytešujeme sa v jesennom slniečku.
Skaly podliezame sprava hlbokým lístim a vyliezame na druhej strane zase na hrebeň, kde si na trávnatej plošinke dávame desiatu, aj smädná Tara vipila pol termosky. Pokračujeme hrebienkom, miestami preliezame a po strmšiom , ale krátkom výšvihu dobíjame vrchol s malým krížikom.
Je tu super výhľad, tak chvíľu posedíme a kocháme sa, len Pavla furt hľadá nejaký samorast domov.
Ideme ďalej hrebeňom naším nekonečným, hladáme vraj výrazný chodník, ale v tom jesennom lísti nič nozoznať neide. Aj sme zostúpili kus dolu aj sme zas vystúpali, až sme sa dostali na koniec vápencovej terasy, tak sme sa kúsok vrátili a podla locusa po chdníku začali lesom v hlbokom lísti zostupovať na stranu ku Kláštoru pod Znievom. Je to ale brutálne strmé a tak sme vytraverzovali popod skalu na Vrícku stranu. Tam sme zostupovali nepríjemnou sutinou s mnohými chodníčkami.
Zastavili sme sa kuknúť i nejakú dierojaskyňku, ale k tej veľkej sme sa nedostali, čas už bol pokročilí a ja som ešte šiel do nočnej. Zišli sme lesom dole na zvažnicu a po nej do Vrícka.
Bola to moc pekná jesenná túrička neznačeným náročným terénom s peknými výhľadmi, prehriata jesenným slniečkom.
