Dračí hrebeň
18. 8. 2019
O tomto hrebienku som premýšľal odkedy som bol prvýkrát mimo značku Končistú. Potom ešte veľa krát v lete aj zime som okolo neho prechádzal a priebežne o jeho prejdení aj čo to naštudoval. Je to VHT terén za III UIAA, ale netrafením správnej cesty sa obtiažnosť môže hneď zvýšiť. Keďže sa jedná o hrebeňový prechod v VT, je viac ako logické, že to bude turistika s veľmi veľa vzduchu okolo Vás. Tak aj bolo.
Malo byť celkom fajn počasie a hlavne som dostal voľno, tak som napísal do VhT Plus skupiny, či by bolo s kým ísť. Veľká časť oddielu, ktorá aktívne lezie podobné veci bola v tom čase ešte v Dolomitoch. Ozval sa Peťo Bachleda a na vážkach bola Mirka Zvalová, ktorú sa podarilo presvedčiť choďáckym terénom .
Ráno sme okolo ôsmej štartovali zo zastávky Prdpracké pleso. Za hodinku sme boli na Prdprackom s pifkom a kafe. Zdržali sme sa cca pol hodky a rýchlym tempom stúpali Zlomiskami.
Po výšvyhu smerom na Vysokú sa po ľavej strane otvára žľab medzi Zlomiskovou vežou a Dračím hrebeňom zvaný Zlomisková bránka. Nastúpame ním trávami a v závere úzkym skalným žľabom do sedielka, ktoré je východiskovým bodom hrebeňovky. Nechávame tam batohy a vybehneme si Zlomiskovú vežu.
Teda s Peťom sme si vybehli a Mirka mala prvú skúsenosť s takýmto terénom. Pohybom bola neistá, ale prešla to bez problémov. V tom čase trošku klesla oblačnosť až na úroveň Malej Dračej hlavy. Predpoveď bola na vyčasenie sa okolo obeda, ale nevyzeralo to tak. Hlavne keď semtam na nás dopadol kondenz z tých oblakov v podobe mierneho mrholenia...
Uvažovali sme všelijako, ale utiecť z toho nie vysokého hrebeňa sa dá na viacerých miestach, tak sme pokračovali ďalej.
Mirka prestala intenzívne komunikovať, keď sme sa začali naväzovať... Začiatok je príjemné VHT širokým hrebeňom po trávach a kameňoch... Po cca 500m to plynule prešlo do užšieho hrebeňa s klasickou preliezačkou a šikmými platňami pokrytými machom. Veľmi dobre sa po nich chodí. Ako komu teda.
Keďže na konci relatívne širokej platne nebolo vidieť dna, Mirka sa dostávala do „nepohodlia“. Vpredu som cestu vytyčoval ja a vzadu nás brzdil, teda prípadné pády, Peťo... istil....
Predpoveď neklamala a ešte pred obedom sa nám vyčasilo a pieklo na nás slniečko. Otvorili sa krásne výhľady na panorámu nad Zlomiskovou dolinou. Dali sme si pauzu na obed a pokecanie si.
Väčšinou je cesta jasná, ale na niektorých miestach som musel hľadať tú obtiažnosť za III. Na jednom mieste sa mi to úplne nepodarilo a aj z naštudovaného som vedel, že je tam asi 10 metrová platňa s pravým III. Zospodu to vyzeralo oveľa ťažšie ako to nakoniec bolo a použil som tam 2 friendy na postupové priistenie.
Mirka ma nesledovala, keď som liezol ľahkou časťou vpravo a tak som sa čudoval, keď som jej trošku pomáhal smerom hore. Miesto odlezu do ľahkej časti, držala sa za lanom v kúte, kde neboli dobré chyty ani stupy. Ohodnotil by som to tak za V určite.
Na tých 10 metroch povedala veľa viet, ale v každej bola spomenutá „platnička“. Z Dračej dolinky k nám priliezli dvaja draci, ktorí liezli nejakú IV.rku a nechali sa presvedčiť na pokračovanie hrebeňom. Neskôr títo chalani za Malou Dračou hlavou zlanili späť do Dračej dolinky. Postupne asi po tridsiatejpiatej šikmej platni bez dna na konci, Mirka začala strácať morál. Ako nás opustili draci...
No náš cieľ bol hrebeň a tak to nejako rozdýchala a pokračovala. Čo inej jej ostávalo. Z malej Dračej hlavy je pekný asi 20m zlaňák. Ďalší je z Veľkej Dračej hlavy, ktorý sa ale podľa skromného odhadu dal po hrebeni zliezť. Medzitým bol ešte jeden cca 5m, ktorý by sa asi tiež dal obísť.
V Dračom sedle sme zhodili sedáky a rýchlym tempom zostupovali Zlomiskami. Niekde pod Zlomiskovou rovňou sa začalo stmievať a keď sme sa dostali do lesa už bola úplná tma.
Ja som čelovku vyhodil v aute ako nepotrebnú záťaž, tak som si svietil mobilom. Výborná voľba 4000mAh batérie v mojom Xiaomi 4x vydržalo celodenné trekovanie, fotenie a až k autu, viac ako hodinu a pol svietenie.
Na Popradskom rýchly nefiltrovaný Staroprameň a hajde k autu. Tam sme túru ukončili po cca 14 hodinách a 20tich prejdených kilometroch...
Mário Š.
