Nástup na Goutierku
9. 8. 2018
Autá sme si včas vyparkovali za rampu a tak môžeme ráno vyraziť do Saint-Gervais le Fayet na prvý vláčik o pol ôsmej. Nezaobišlo sa to bez komplikácií, pod kempom bola slepá ulička s rampou, Peťo s partiou sa vrátili, my sme prešli, Majo rampu zdvihol a Miro prešiel, zastal pri nás oranžový voz dopravnej služby, vyzeralo to že chce rampou prejsť a my mu zavadziame, tak sme ho obišli a vyrazili k tunelu, až húkačky nám napovedali, že je niečo zle, to nebola obyčajná cesta, ale jeden pruh cesty prvej triedy a my sme vyrazili v protismere, rýchlo sme sa obrátili a zase vyšli v Les houches, tam sme sa už napojili správne. Kto mal vedieť, že to nie normálna cesta, značenie tam pri rampe nebolo žiadne, asi nepočítali so slovákmi, čo ich nejaká blbá rampa nezastaví, vďakabohu sa nič horšie nestalo, ale vydal som posádke rezolútný zákaz manipulácie s rampami.
Vláčik sme stíhali LTT, Fiat partia nás nečakala, kým sme to našli a zaparkovali tak nám veľa času nezostalo. Na stanici lanovky Belevedere pristupujú Hlohovčania aj rokošporťáci. Vystupujeme v hmle a sichravine, časť ešte zbehla na wecko a pomaly stúpame kamenistým chodníkom.
Nemá to konca kraja, postupujeme povedľa hrebienka vľavo od nás ku chatke, kde sa odrážame doprava povedľa dvoch snehových polí, ku hrebeňu. Idem posledný, nie je sa kam ponáhlať. Chvíľami sa to hore trhá a vidíme trochu ďalej. Hrebeňom vystúpame ku krivej drevenej chatke s nejakým nepálčanom, tam sa prechádza na snehové pole ku chate tete rousses i smerom ku Grand kuloáru. Mačky sme nedávali. Rychlobežky Majo, Miro a Jožko zašli na tete a čakali nás tam, ale my sme nezachádzali, dovalať sa im nešlo, mali vypnuté mobily. Na snehovom poli nad chatou bol stanový tábor a mali tam laminátovú búdu aj dvaja policajti, čo kontrolovali prechádzajúcich turistov, mali zoznamy a púšťali len tých, čo mali ubytovanie na Goutierke. Kúsok vyššie sedeli aj naši, Vilko s Alenkou a Peťo sa Mirkou.
Po snehovom poli sme sa dostali ku skalnemu hrebienku, čo nás zaviedol ku Grand kuloáru. Šlo cezeň aj ocelové lano, ale chodník šiel nad ním. Kamene nepadali žiadne, maximálne pár orechov, aj to pomalých. V poriadku sme to prekonali a začali stúpať hore zaisteným rebrom priamo ku strarej Goutierke. Stretali sme viacero partií, aj čechov aj slovákov, hodne rusov. V hornej časti sme sa dostali aj na čerstvý sneh a bolo to trochu zaujímavejšie. Dobehli nás rýchlobežky z Tete Rouse.
Po náročnom boji sme dorazili na starú chatu, kde sme si nasadili mačky a firnovým zaisteným výšvihom sme sa dostali na hrebienok k novej Goutierke sto metrov vzdialenej.
Vstup bol do prezuvárne s gumenou podlahou, kde boli skrinky a vešiaky na odkladanie výstroje. Odstrojili sme sa a v jedálni sme sa ubytovali. Dostali sme izbu č tri na treťom poschodí, postele boli drevené, tak ako celá chata. Niečo sme zajedli a skúsili sme čosi pospať. Aj ostatní už výšku cítili, keď človek vybehol po schodoch, tak sa až tmilo pred očami a plúca bojovali. Mňa bolela hlava, ten výstup sem s tým ťažkým batohom mi dal skutočne zabrať. Snažil som sa viac piť, po trase som vypil dva litre a na chate ešte dva, ale nepomohlo to, reálne som zvažoval, že vyššie už nepôjdem. Spať sa mi nedalo, len som ležal.
Motali sme sa po chate, dali nejaký čaj i večeru sme uvarili, o deviatej bola večierka, ale zase bolo moc teplo a spať sa nedalo. Ešte som vybehol pofotiť trocha západ slnka a pokračoval v snahe zaspať.
