Sedlo Prielom, Velický a Litvorový štít.
25. 8. 2017
Vstávame o piatej, nemám problém vstať, hoci som celú noc ležal a hľadel do stropu. Niečo sme zajedli i zapili Rasťovou slifkou, nabrali si vody a vyrážame. Som dosť unavený a musia ma podchvíľou čakať. Lano sme naložili Rasťovi, bol z nás najčerstvejší.
Do sedla stúpame po nezreteľnom chodníku, ide to vpravo i vľavo. Fotím vychádzajúce slnko i pekné ranné scenérie.
O pol siedmej sme v sedle a začíname klesať, Je vidno zmrzlé pleso na druhej strane. Zostup je vedený po retiazkach i gramliach, neskôr dobre uloženými rímsami až dole na chodník suťoviskom.
Prechádzame na druhú stranu k stúpaniu na Poľský hrebeň, sú tu také divné schodoopery z dreva, celkom to pomáha vo výstupe. Poľský hrebeň sme dobojovali okolo siedmej, vyberieme raňajky a vyzeráme Miloša, mal by stúpať od Sliezskeho domu.
Uvideli sme ho dole na chodníku, dorazil tak za stvrťhodinku.
Obliekli sme sedáky a sledovali sólistu čo vyrazil na našu trasu nejakú dobu pred nami.
Po chvíli sme vyrazili aj my, bol som unavený a evidentne mi utekali.
Lezenie to nie je náročné, ale s ťažkým batohom zas nie až taká výhra. Tatranská žula je výborná na trenie a väčšinou sú to také preliezky.
Lano sa vyťahuje až pri zostupe z Velického, je tam taký ťažší sokolík a je to najlepšie zlaniť.
Dole sme sa už naviazali a postupujeme ako družstvo. Furt sa mi to lano plietlo, furt som si ho pristupoval, celkom slušne ma rozčulovalo.
Po výstupe na Litvorák som sa rozhodol že končím, celé telo ma bolelo a pri lezení s tým batohom som riskoval, že mi lupne v kolene, alebo niečo iné povolí. Nemám mať z lezenia radosť tak idem od toho.
Bol som aj pomalší a zdržiaval by som ich, tak ústup bola moc rozumná voľba, radšej sa sem vrátim naľahko a v kľude si to vybehnem s radosťou z lezenia.
V sedle za Litvorákom som sa poriadne najedol a dopil vodu, niečo som pofotil a sledoval ďalší postup partie. Zostup nestabilnou suťovinou pre boľavé nohy nebola žiadna výhra, trvalo to dosť dlho kým som zišiel do suťovej rampy pod Gipsyho ferátkou a povedľa bivakového kameňa došiel na chodník.
Dlhé pleso malo krásnu zelenkavú farbu, pofotil som scenérie vpravo i vľavo. Po nekonečnom chodníku som nakoniec dobojoval Sliezsky dom, dal som si pár pív, nejaké kafe i niečo pod zub.
Po nejakej hodinke preletel nad nami vrtuľník a krúžil niekde okolo Polského hrebeňa.
Mário mi poslal SMS, že Miloš mal na zadnom Gerlachu úraz a volali vrtuľník. Neskôr som s ním volal a vysvetlil mi, že Miloš vytrhol veľký loker, hodil držku dozadu a po štyroch metroch ho zachytilo lano, mal zlomené nejaké rebrá a asi aj lopatku.
Na vrtulu čakali hodinu, vraj bol niekde v Martine. Až večer sme sa dozvedeli verdikt z nemocnice, štyri zlomené rebrá, zlomená lopatka a pneumotorax - prerazené pľúca.
Majo s Rasťom to nakoniec dotiahli vo dvojke a zbehli dole Velickou próbou, na vrchole stretli aj Joža Volkova s parťákom, čo blúdili v Gipsyho feráte a tie padajúce šutre skoro zachytili aj ich v žľabe pod Tetmajerovým sedlom.
Ja som zišiel dole na Zruby kde som ich čakal, dorazili okolo ôsmej, aj to len preto, lebo si zaplatili biky zo Sliezskeho a zišli to za desať minút. Dole sadli do Milošového auta a došli do Zrubov.
Mário zaviezol Milošovi auto k nemocnici v Poprade a ja som ho vzal späť na Zruby. Cesta domov bola nekonečná, stál som za Martinom na kafe a Redbul, ale oči mi padali aj tak.
Moc pekná dvojdňovka, len sme si toho asi moc naložili.
