Choď na obsah Choď na menu
 

 

Krpaté Karpaty repete naľahko

 

20. - 21. 5. 2017

Mali sme isť pôvodne na Mŕtve hory Totes Gebirge, ale navalilo tam snehu, tak sme zmenili cieľ na Zillertalske alpy, ale čas nebol ideálny a chýbali lidi, tak sme nakoniec v rámci hýbania sa navrhli hrebeň Malých Karpát naľahko, s prespaním na chate. Ľubo vybavil ubytko na Pieskoch.


Zostava bola Ľubo, Ďuro, Jaro, Paľo a Peťo.
Už pri presune do Blavy sme z rýchliku videli hrebeň Karpát ponorený v páse oblačnosti, slnko sa predieralo len veľmi pomaly.
Z hlavnej stanice sme vyrazili po zelenej na Kamzík, podarilo sa nám úspešne zakufrovať, kým sme vošli do lesa, ale smer sme mali dobrý.
Na Kamzíku bolo ešte všetko pozatvárané, tak sme pokračovali, nenašli sme nástup na červenú, v locuse bola ale všade po stĺpoch a stromoch bola pozatieraná, tak sme šli asfaltkou a v serpentíne sme prešli na červenú.

Prvú zástavku sme mali na Včelíne Pod Bielym krížom, bolo tu kopec cyklistov a pivečko nám dobre padlo. Za nami bolo pätnásť km. a čakalo nás ešte dvadsať päť.
Slniečka moc nebolo, ale fúkal nám nepríjemný protivný vietor. Prebojovali sme sa cez Kozie chrbty a zdolali sme aj Somára, za ktorým bol pekný chodník lemovaný rozkvitnutým medvedím cesnakom.

Jarka zase tlačili tie jeho Mamuthy, Peťovi to zas evidentne nešlapalo. V podstate sme ale napredovali podľa časov a tie boli poctivé, nedalo sa flákať.
Na Konských Hlavách sme našli tri atrapy konských hláv a nasledoval dojazd na vytúženú Pezinskú Babu. Už sme zdolali tridsať km.

Zasadli sme na chate, dali si pivečko a dobrú kapustnicu, druhé pivo sme radšej nedávali, aby nešlo do nôh.
Nasledovalo pár nepríjemných stúpaní na Čmeľok a Skalnatú, Jarko nevládal a tak utekal stále niekoľko sto metrov pred nami. Mamuthy vymenil za sandálky.  b

Za Skalnatou nasledoval strmý zostup a dojazd do sedla Čermák, kde stanovala partia trampov, Jarko tam fungoval už ako domáci, chvíľku sme posedeli, ponúkli nás pivom a veru dobre padlo. Zostúpili sme po žltej na piesky, kde sme mali zajednané ubytko na Modrom dome, bolo to drahšie cca 45 Eur na dvojposteľovku, oli sme nepár a tak nás to vyšlo 27 eur na hlavu, ale bolo to pekné, čisté a udržované.
Zbehli sme dolu na chatu xxxxx, kde čapovali pivo, Jarko tam nadviazal družbu s Ivom Cigaňom z Úsvitu, pospomínali kopec spoločných známych.
Postele boli dobré a do rána sme sa dobre vyspali.

Dôchodci uvažovali, že už toho majú celkom dosť, Jarko na moju radu vyhodil z Mamuthov vložky, ale nohé už mal poničené, tak to nechcel moc síliť. Padali návrhy na Ćervený kameň i do Kuchyne.

Vyštverali sme sa späť do sedla Čermák a odtiaľ na Panské Uhliská, za nimy bol veľmi nepríjemný skalnatý zostup a výstup k Hornému Vrchu a zas do sedla Skalka.

Nasledoval zostup do Sološnockej Doliny, kde sme si posedeli na odpočívadle. Jarko sa už dohadoval z ostatnými dôchodcami o trase úniku, chcel ísť do Sološnice dolinou, ale ukecali sme ho nech ide radšej z malej Vápennej po žltej do Plaveckého Podhradia.

Toto stúpanie na Vápennú  zvanú Roštún 752m si pamätám ako najhorší výstup, boli sme naťažko a už sme mali toho dosť. Začíname na 260tich metroch a nemá to konca kraja. 
Na malej Vápennej ale žltá dole nešla, len zelená do Sološnice tak sme svorne pokračovali smerom na kopec, Jarko zase nevládal tak bol neustále prvý.

Na križovatke so žltou sme sa zhodli, že by to bola škoda neísť hore, tak sme šli hore všetci, zaujal som čelnú pozíciu a čakal na Jarov útok, prišli dva, oba som odrazil, pri tom druhom som už musel aj kus pobehnúť, to je normálne strašné s tými nevládnymi dôchodcami.

Na Roštúne sme sa pofotili, pobdivovali výhľady a rozhodli sa pokračovať po hrebeni na Mesačnú lúku, cez Klokoč až na Amonovú lúku, kde sa odrazíme na modrú k Plaveckému hradu. Boli to ešte dobré tri hodinky do dediny.

Chodník z Vápennej ide členitým skalnatým terénom, neskôr aj lesnatými sedlami a trávnatými kopcami so starými pokrútenými stromami. Po Modrej to už klesalo a nad dedinou sme to strihli po zvažnici dole do Plaveckého Podhradia, aj tak to bolo cez dvadsaťpäť kilometrov, dokopy 65 za víkend.

V krčme ich Ľubo naťahoval, že nevie či ten bus ide, Jarko mal isť rabótať cez týždeň s Villim, tak bol celý nervózny, aj s Peťom boli ten bus pozerať aj po tri razy. Ja s Paľom sme boli v pohode, šak Ľuba už čosi poznáme, nechlastal by tu pivo, keby bolo čosi v neporiadku.

Capli sme po tri pivá a busom sa zviezli za Cérovú ku vlaku. Tým sme sa zviezli do Trnavy a rýchlikom odtiaľ domov.
Bola to moc pekná vychádzka, dostali sme zabrať a väčšina bola v oblasti prvý krát, hoci sú to Karpaty Malé, až také malé zase nie sú.

Niekoho boleli viac nohy a niekoho zase viac uši z tých ich boľavých nôh.

Nabudúce pokračujeme po modrej z Plaveckého Podhradia.

 

p5210762.jpg