Sám s foťákom cez Kriváňsku Malú fatru
17. 3. 2016
Už to bude veru dlhšia doba, čo som zvažoval prejsť väčšinu hrebeňa Malej Fatry na jeden záťah. Behom roka som sa tam vyskytol asi štyri krát a tak som si urobil celkom slušný odhad, čo ma čaká a neminie. Termín padol na štvrtok sedemnásteho marca, roku dvetisíc šestnásteho. Hlásia dobrý čas, snehové podmienky sú výborné, nemalo by ani fúkať.
Auto nechávam na vlakovej stanici vo Vrútkach a popod diaľnicu i po mostíku cez Váh, fotiac Martinky i rieku, prechádzam do Turčianskych Kľačian.
Hneď na začiatku obce na mňa vybafol červenými očkami informačný panel SPOMAĽ, je tu štyridsiatka. Celkom som sa zasmial, síce som sa ponáhľal, ale toľko asi nie.
Stúpanie na Kľačiansku Maguru je už tradične výživné, chodník bol suchý, šlo sa fajn. Predbehla ma nejaká pani naľahko a aj nejaký turista mi chvíľami šliapal na päty. Chata bola ešte zatvorená, hoci bolo už deväť hodín. Po krátkej prestávke pokračujem ďalej, chodník je zasypaný čerstvým prašanom, len sem tam presvitajú stopy osamelého turistu.
Už z lesa sa mi občas ukázal Malý Kriváň s hrebeňom Ostredka, Meškalkou a Královou. Nad sedlom pod Suchým obúvam mačky, je to podstatne istejšie stúpať tými strmými svahmi na hrotoch.
Na vrchole sedela osamelá turistka a kochala sa parádnou scenériou venca hôr. Prišla od chaty pod Suchým a aj sa tam plánoval vracať. Ja som si pozrel ako vyzerá hrebeň Bielych skál, bolo to prejdené, ale aj tak to bude fuška.
Vyzerajú tak neškodne, ale nemajú konca kraja. Je to samé hore dole a zas hore a pre zmenu zas dole, sú tu snehové preveje, hlbšie záveje i pasáže kosovkou.
Postupne zdolávam Biele skaly, Vráta i Stratenca. Záverečné stúpanie na nie až tak Malý Kriváň som už bojoval. Stretol som tu dvoch českých turistou, evidentne si užívali krásneho počasia, trblietavého snehu i dobrej viditeľnosti.
Žľabom z kriváňa šantili nejakí skialpinisti, tiež mali výborné podmienky a ich radosť bola z diaľky viditeľná.
Na vrchole som zastihol tiež dvoch, aspoň mi urobili vrcholovku, bolo to až divné, keď tu skoro vôbec nefúkalo. Pofotil som hrebeň späť na Suchý i hrebeň vpred s Veľkým i Rozsutcom v pozadí.
Nasledovalo klesanie hrebienkami s prevejmi i strmími zošupmi. Najnižší bod nemá meno a nasleduje prvé stúpanie do sedla Bublen. Sneh je už nahriaty slnkom, pod topánkou už nedrží, postup je náročný aj sily už dochádzajú.
Prestávky sú čoraz hustejšie, motor už neťahá. Strmý výšvih na Pekelníka dáva zabrať, chvíľami už idem zotrvačnosťou. Konečne Hrana a odbočka na vrchol Kriváňa, ešte pár sto metrov a je to hotovo, som tu. Fotím okolitú panorámu a som moc rád, že dnes ma už žiadne stúpanie nečaká, ďalej to už bude brnkačka.
Dole to seknem krížom na chodník ku chate pod Chlebom, je vychodený, tvrdý, dobieha ma tieň hory nado mnou a po slabej polhodinke už vyzúvam mačky pred chatou.
Dávam si tradičný výborný baraní guláš, pred ním pivo a po ňom riadneho turka so smotanou.. Stojan škriabe zemiaky do obrovského hrnca, občas vybieha na cigu a kurizuje s chatovým personálom. Spomínal najlepšie časy hore na chatu cez generála i najrýchlejší prechod Bielych Skál, myslím nejakú hodinku, na čo som spomenul, že mi to dnes trvalo tri hodiny a to som sa neflákal.
Moc som sa nezdržal, ak chcem chytiť vlak v Šútove, tak ani nemôžem. Zbehol som to dolu na Zajacovú za štyridsať minút, o šiestej vchádzam do Šútova a po asfaltke schádzam na hlavnú cestu popri Váhu.
Svetlo sa už pobralo, viem že trať je pod cestou a stanica niekde napravo. Idem po krajnici, ale premávka je tu hustá a tak radšej preskakujem galander a zbehnem ku koľajam.
Okolo pol siedmej prichádzam na stanicu, teda vlastne na to čo z nej zostalo, holé mury počmárané grafitmi, žiadna lavička pre uboleného cestujúceho, žiadna informácia o spojoch, len počmáraný betón a tabuľa s nápisom Šútovo Ratkovo.
Môj prvý dojem bol, že je to v háji, stanicu zrušili a na nete to zabudli vymazať. No nemám čo stratiť, počkám a uvidím. Okolo trištvrte na sedem sa objavili svetla vlaku, valil jak ďas, aj som sa postavil na perón, ale nezastal, tlaková vlna bola viac než slušná.
Ešte som počkal desať minút a pomaly som sa zberal na cestu, hľadať nejaký autobus, keď tu zrazu som zbadal svetlá ďalšieho vlaku a ten už vyzeral že brzdí, tak som utekal po tých schodoch, že div som si nohy nepolámal. Naozaj ten vlak tu zastal.
Lístok som si kúpil od sprievodcu a ten sa len smial, keď som mu vyprával tie zážitky, ten vlak čo tam nestál bol rýchlik a kvôli nemu mal tento spoj dvadsaťpäť minútové meškanie, moje nervy.
Už bez príhod som vystúpil vo Vrútkach na Nákladnej stanici, prešiel ten kúsok k autu a konečne si vyzul tie ťažké zimné topánky.
Bola to skutočne náročná, ale pekná túra, cez 1770 výškových metrov hore aj dole, dokopy okolo tridsať kilometrov, časovo dvanásť hodín na trase, od pol siedmej, do pol siedmej.
Tie šoky na konci síce nemuseli byť, ale mám z toho poučenie, že treba mať pripravený aj návratový plán B.
