Ohnište
23. 6. 2016
Už hodne dávno som mal v merku krásne skalné okno na Ohništi, ale akosi sa mi to nedarilo sa tam dostať. Tento rok som to plánoval už zo tri razy, prvý po vianociech, ale napadlo hodne snehu a sme s Čulim vďakabihu skončili na ferate v Martine a potom ešte zo dva razi, ale pre počasie sme to stornovali, posledne len nedávno asi pred mesiacom.
Som po nočnej a tak šoféruje Naďka, o pol siedmej ma vyzdvihne doma a v PD aj Moniku s Miškou. Ideme cez Bystricu na Čertovicu. V Mýte stojíme na kávičku a auto nechávame pri reštaurácii Radovica v Malužinej pri odbočke s delom. Odtiaľ po žltej prechádzame Svidovskou dolinou cez lom a stúpame do Svidovského sedla povedľa Svidovského potoka. Vedľa cesty sa červenajú jahody slniečko svieti a vetrík nefúka, takže vcelku pohoda.
V sedle sme stretli turistov z Prešova a aj bandu cyklistov, boli medzi nimi aj nejakí zahraničný. Za sedlom to už začalo fakt stúpať, lesom sa hadíme po strmom chodníčku až na bod najvyšší, kde máme prestávku.
Neideme až na križovatku na Poľane, ale neznačeným chodníčkom sa dostávame popod stenu k Veľkej Ľadovej priepasti hlbokej okolo osemdesiat metrov. Má dva vstupy nad sebou, horný je zvrchu a ten druhý je bočný. Je to impozantné. Po chodníčku popod skalu sme sa dostali až na koniec, kde sa nachádza to vytúžené veľké skalné okno, čo okno to už je vlastne skalná brána.
Hodne sme fotili, na juhozápad sme videli Ďumbier a Chopok, ale pre opar to nebolo ideálne. Za oknom bola Špatná so Slemou a naľavo od nich Kraková Hoľa s Poludnicou. Našli sme tam aj viacero koreňou plesnivca alpínskeho a kopu iného vápencového kvetenstva, skrátka bolo tam pekne a čas nám dosť rýchlo utiekol.
Pobrali sme sa naspäť, pred križovatkou sme si spravili foto pri menšiom skalnom okne a nad nim sme stretli Prešovčanov, k oknu sa im už nechcelo ísť, ale šli s nami smerom na Slemu. Úsek po Poľanu nie je moc dobrý, hodne popadaných stromov cez chodník, značenie dosť chabé.
V Michalovskom sedle sme si zašli ku schovanému prameňu, nebol nič moc, len to tak cvrčalo, ale tá ľadová voda potešila. V stúpaní na Slemu sme zase dobehli Prešovčanov, pozreli sme si to padnuté lietadlo a pamätníkom ešte od vojny, ale nepačilo sa nám to, už to mohli upratať, vyzerá to ako smetisko, viem, že je to ďaleko, ale nejako to odpratať aj s pomocou vrtulnika by sa to hádam aj dalo.
Klesáme na Brtkovicu svahom smrekovej hory a neskôr rúbaňou, porast je hustý a siaha povyše pása, isť to skoro ráno v rose by bolo ako prebrodiť rieku. Konečne sa lomíme na východ a schádzame na Michalovo, kde nás čaká už len posledný úsek po poľnej ceste aby sme vyšli zase na štarte pri dele.
V reštaurácii Radovica sa ako tak opláchneme, ale hlavne sme si dali niečo pod zub, ja hneď pivečko dve a maďarský guláš, majú dobrého kuchára, bol som moc spokojný. Monika si dala brindzové pirohy a Naďa s Miškou brindzové halušky, vraj boli výborné, ale zjesť sa im to nepodarilo, porcie boli poctivé.
Cesta domov ubehla rýchlo, ale časový harmonogram sa nám nepodarilo splniť, nebolo to o šiestej, ale o desiatej, keď ma doma vyložili.
Je to celkom náročná túra, dlhá okolo dvadsaťdva kilometrov, miestami v dosť náročnom teréne, ale v krásnom prostredí s peknými výhľadmi. Bolo dosť teplo a tá druhá polka je skoro bez vody, tak s tým treba rátať pri plánovaní, tá ľadová priepasť ma trochu irituje, bol by to parádny zlaňák dolu, možno by to stálo za prieskum, či by to šlo.
