Jeden poctivý deň vo Veľkej Fatre
Jeden poctivý deň vo Veľkej Fatre
27. - 28. 3. 2016
27. 3. 2016 - nástup
Cestou na Donovaly pre Maria, som sa ešte zastavil v Martine pre Paulu a pred treťou parkujeme vo Vyšnej Revúcej na nástupe žltej značky do sedla Ploskej.
Počasie bolo v norme, slniečko schované, jemne prefukovalo. Začiatok bol jesenný, po suchej tráve a starom lístíí stúpame zvažnicou s výhľadmi na Čierny Kameň, Suchý s hlavným hrebeňom i nasvietený Rakytov.
Stretáme hodne turistov zostupujúcich dolu, evidentne veľkonočné sviatky ich vylákali na hory. Lístie vystriedal sneh, sem tam pokreslený krivkami lyží a vydupanou diaľnicou povedľa zimného značenia. Je ťažko sa rozumne obliecť, v kopci je horúco, keď zafúka zas zima.
V sedle sa už vyťahujú aj zimné bundy. Ukazuje sa pohľad na hrebeň k Ružomberku i ten druhý na Martin. Sneh je tvrdý firnový, neprebára sa.
Z Ploskej vidíme zapadajúce slnko za Gaderom s Kľakom v pozadí, vpredu je rozložitý Borišov s chatou v sedle.
My schádzame ne juh ku Kýškam, kde nás čaká nepríjemný hrebienok. Pred Koniarkami sme sa zastavili na skalke napravo od chodníka a pozorovali úchvatný západ slnka.
Rozhodli sme sa pre salaš pod suchým a keby bolo plno, tak sa vrátime na Mandolínu, ale po príchode k nemu sme zistili, že tu nik nie je.
Pec bola ešte teplá a chata vyhriata, skrátka paráda. Vybavenie chaty, no hotový päťhviezdičkový interhotel.
Ešte sme vybehli nalámať nejakú suchotinu do pece, zakúrili sme, postavili na čaj a konečne vybalili slaninu, každý mal inakšiu, ale všetkým chutilo rovnako. Našla sa aj horčica, cibuľa, olivy i syru rôzneho.
Pred, aj za, sa ulialo nejakej tej frndžalice.
Založili sme nové baterky do lampičky na strope a ešte sme chvíľu hrali karty, ale oči nám padali tak sme radšej zaľahli.
V noci bolo krásne teplo, na môj vkus až moc, keď som musel vyjsť von, lebo ma ten čaj tlačil, obloha bola krásne plná jasných hviezd.
28. 3. 2016 - dostup
Ráno na prekvapenie nebolo vôbec chladno, salaš to teplo udržal i keď v peci vyhaslo. Niečo sme zajedli, Mario bol pre vodu, ja som nakopol varič a uvarili sme dva litre zázvorového čaju.
Pobalili sme si batohy, trochu sme poupratovali, Paula nás zapísala do knihy návštev a boli sme pripravení vyraziť.
Ešte spoločné foto pred salašom a už stúpame svahmi Suchého.
Tam kde je to vychodené tak sneh drží, ale keď ideme trochu bokom, hneď sa zabárame až po členky.
Vrchol Suchého sa obchádza a čaká nás výstup na Ostredok, po ňom Frčkov a na záver Krížna. Hore kopcom teplo, dole zase zima, prechádzame tie snehové kopule, na Ostredku sa fotíme pod tabulou i v polohe ležiaceho strelca, stretáme pár skupín skialpinistov a na Krížnej aj pár bežkárov.
Slniečko sa prebíja cez diery v oblakoch, chvíľu je ožiarená Krížna, chvíľu svieti Ploská. Na Krížnej sme sa cvakli pri tabuli, siahala nám po kolená.
Je jedenásť, ale žalúdky nám tvrdia, že už je obed, nejaký letný čas im nič nehovorí. Schádzame dolu do Rybovského sedla a pokračujeme ďalej.
Pri Peknej skale bez snehu sme sa zložili a vytiahli proviant, ej ale nám chutilo. Pofotil som aj snežienky, ktoré okupovali svah na našim chrbtom.
Okolo Repišťa už sneh definitívne zmizol z chodníka. Húpeme sa pekným vápencovým chodníkom jesennou horou, tie stúpania a klesania nám dávajú zabrať.
Prehodnocujeme cieľ a rozhodujeme sa pre pôvodný variant zostupu z Východného Prašnického sedla po žltej na Hajabačku a po ceste do Vyšnej Revúcej, kým Mário sa rozhodol potiahnuť to až na Zvolen a do Donovalov k svojmu autu.
Zostup bol celkom dobrý, ale aj tak sme toho pri aute už mali plný fiok, bolo za päť minút tri hodiny, teda turistikovali sme dvadsať štyri hodín čistého času.
Krčmy boli zatvorené, ale mal som v aute kartón grepového radlera, ja som si dal len za pohár, ale Paula si dala aj za mňa.
Cestou domou sme sa zastavili u Dobrého Pastiera niečo zajesť, dal som si pikantné kuracie slíže a spotil som sa viac ako za celú túru dohromady.
Za Ružomberkom sme uviazli v kolóne až po Hubovú a až do Martina sa to chvíľami upchávalo.
Mario to dobojoval až do Dolnovalov k autu, nadával na premočené topánky a vybitý mobil, ale večer ešte zvládol tréning a štyri pivá, čiže po našom – Nezmar Nezničiteľný.
Pekná túra v oblasti, kam sa tak často v zime nedostávame, určite potešila srdiečko turistu.
PS: chcel by som touto formou poďakovať úderke Štyri nity, ktorá spravuje salaš pod suchým, za kus dobrej roboty urobenej pre našu obec turistickú.
