Túlanie krkahájmi medzi Trenčínom a Novým Mestom.
11. 4. 2015, cca 46 km, 1800 metrov hore i dole, čas cca 12 hodín.
Ráno vstávam o štvrtej, dávam si sprchu, obliekam sa, ešte kávu, raňajky, posledná kontrola či mám všetko, sadám do auta o piatej a vyrážam do Trenčína. Cesty sú prázdne ide sa výborne, za Bánovcami fotím červánky nad hrebeňom hôr. Parkujem pri stanici, je už šesť, prezúvam sa, beriem batoh a pripájam sa k ostatným štyrom čo práve vystúpili z autobusu.
Vyrážame krížom cez park, námestie a popod bránu na schody na Brezinu v zostave Vlado, Peter, Jozef, Maroš a moja maličkosť. Sú to Trnaváci, chodiaci stovkové prechody a keďže za dva týždne idú na Lazovskú stovku, tak sa potrebujú trochu rozchodiť. Ja plánujem tiež za týždeň Krpaté Karpaty II. a prechádzka mi len prospeje.
Trenčiansku Brezinu poznám dobre, bol som tu štyri roky na škole a chodili sme sem behávať v rámci tréningov. Trochu sa zmenila, vynovila sa oblasť okolo pomníka a pribudlo pár luxusných víl tam, kde sa predtým stavať nesmelo.
Prehupli sme sa cez ňu a dostali sme sa k poliam s výhľadom na Soblahov a Inovec. Postupujeme po poľnej ceste, ale pred dedinou kufrujeme, mali sme ísť krajom poľa, ale cesta nás vyviedla priamo do družstva. Pri potravinách dávame lahváča na lavičke pri pomníku. Za dedinou pokračujeme po asfaltke trochu dosť naokolo do stúpania v Mítickej doline a ďalej ku chate pod Ostrým vrchom.
Dobre sme sa zasmiali, keď nám Maroš vysvetloval, že chodiť do kopca je na prd, chodiť po asfalte je tiež na prd, ale asfaltka do kopca je výborná vec, čiže zákon negácie negácie v praxi.
Horu Čiernachov obchádzame krásnym slnečným chodníčkom zľava a pokračujeme lesom so snežienkami stúpajúcim chodníkom. Už som aj palice vytiahol. Cez Šachové Lazy a Jarky sme sa dostali nad Mníchovú Lehotu, kde sa nám značka akosi stratila, bola tam len nejaká lokálna červená, ale tá nás posielala oblúkom nazad, tak sme to sekli dole po zvážnici do dediny. Prešli sme cez staničku lokálky a za cestou sa rozhodli že na chatu pod Inovcom skúsime tú zelenú.
Najprv naokolo vľavo a neskôr stúpajúcim pekným chodníkom povedľa potoka. Ten sme tiež prekonali a stúpame do sýteho svahu naľavo až na cestu. Slniečko pripeká a tak idem v krátkom tričku, tempo tak pijánko, skrátka pohoda.
Na chate sme si švihli tmavú jedenástku, teda až na Maroša, ten si dáva zásadne niečo iné, teraz svetlú dvanástku. Prehodnotili sme trasu a variant B 55 km nahradil variant pôvodný A 45 km po zelenej do Beckova. Pofotili sme sa s Crash Bandicootom pred chatou a začali stúpať zjazdovkou na Inovec. Pod zjazdovkou sú nejaké chatky a kopy odpadu no vyzerá to škaredo, pritom asfaltka je kúsok a dalo by sa to v pohode odpratať, chata pod Inovcom je tip top a tu kúsok ďalej po značke smetisko. Dakedy dávno sme sem chodili bivakovať s Trenčancami, ale naposledy som tu bol hádam pred dvadsiatimi rokmi.
Pod vrchom sme narazili na súvislú snehovú pokrývku s ľadovým podkladom a Jozef v botaskách musel skutočne bojovať. Na vrchole sme si dali za glg ústnej vody značky Daniels, Vlado vytiahol pivečko a spravili sme pár foto.
Vrátili sme sa na zelenú značku a dosť príkro zostupujeme sedemsto výškových metrov so Selca. Mali sme chuť na pivo, ale radosť nám pokazil miestny informátor, že otvorená je len dolná krčma, cca dva km nižšie, čo sa nám nechcelo zachádzať a tak sme sa zmierili s pivom v Beckove.
Stúpame za dedinu kde ideme okolo otrasného oploteného smetiska, ja chápem, že keď niečo vídavaš denne tak si zvykneš a prestane ti to vadiť, ale doprial by som Selčanom, aby to videli očami cudzích, ale to by sa hanbili ako svine. Ja chápem, že riešenie nie je jednoduché, ale vyviezť komunálny odpad za dedinu a ohradiť ho nie je riešenie, to je ako zamiesť smeti pod koberec. Nahnal by som tam nezamestnaných vysokoškolákov, dal by som to separovať a väčšinu vyviesť na oficiálne najbližšie uložisko odpadu. Že by to voľačo stálo, všetko čo za voľačo stojí, tak voľačo stojí, však je normálne, že ľudia platia za vyvezenie odpadu.
Stúpame peknými brezovými chodníčkami až na slnečnú lúku, kde sme neodolali a na chvíľu sme sa vyvalili, len Vlado pokračoval, že nás počká navrchu. Lúkou sme sa dostali až k ďalšiemu lesu, okrajom ktorého pokračujeme okolo Lazového Vrchu až pod Lašid. Tam nás smerovník poslal do prieseku hore svahom a my sme si až po hodnej chvíli uvedomili, že tu nikde nie je značka, tá šla súbežne s cestou, čo som zistil až keď som sa vrátil, ostatní sa zamerali telefónom a krížom cez les vrátili späť na značku, kde ma počkali. Povedľa pasienkov sme sa dostali až za hrad Beckov, krásnym chodníčkom v aleji stromov zastúpili dole k hradu a pod ním na vytúžený zlatý mok.
Už nás čakalo len sto tridsaťpäť minút šlapania na stanicu v Novom Meste nad Váhom. Najprv sme prešli popod diaľnicu, za ktorou sme napálili Vlada, hoci šiel vpredu, my sme to sekli krížom cez pole a musel nás dobiehať, po hrádzi povedľa Zelenej vody sme dobojovali k Novému Mestu, ktoré sme ešte museli skoro celé prejsť, hoci mňa už lýtka pobolievali, Vlada zase päta trápila.
Prechádzali sme okolo hotela Stavoindustria, kde som dakedy pol roka býval, ešte na vojne, keď som robil v Prefe – panelárni pred tridsiatimi rokmi. Budova je tá istá, len fasáda je nová, i obchodíky naokolo pribudli.
Došli sme na stanicu, všetci si capli pívo, len ja som dostal kofolu, lebo ma v Trenčíne čakalo auto a šoférovanie domov. Zistil som, že mi ide rýchlik do Trenčína o štvrť na osem, vyprevadil som ostatných na vlak o siedmej. Po tej chvíľke sedenia v krčme tie nohy akoby ani neboli moje, celkom som potuhol.
Vlakom moc necestujem, ale tá nová súprava má niečo do seba, kolesá nebolo počuť, príjemný interier i slušný info panel, však už bolo aj načase, tie staré vagóny poslať do šrotu. V Trenčíne presadám do auta a idem domov. Aut tiež už moc nebolo a tak cesta rýchlo ubehne, hlavne keď sa teším na vaňu.
No, tento typ presunu nie je pre mňa bežný, ale dá sa to zvládnuť. Počasie sme mali perfektné, cez dvadsať stupňov a bezvetrie. Chodníky boli suché a išlo sa dobre. Blúdiť sme moc neblúdili, prechádzali sme novými neokukanými oblasťami. Na druhý deň ma bolelo celé télo, ale inak pohoda, kludne sa dám nahovoriť na ďaľšie také voľačo.
Ďuro