Suchý a MFK
Hrebeňom Malej Fatry cez Suchý a MFK
23. XII. 2015
Teho roku páne pätnáctého po druhém mileniu som mau taký nohetras zdolať celý hrebeň severu Malej Fatry, ale akosi sa to moc oné no nedarilo.
Síce sem bul s Peťom v marci na Chlebe, ale tým to akosi skoro skončilo, nato až na prvom snehu sme zdolali Kraviarsky hrebienok na Bublen, potom Pekelník, Najsamväčší Kriváň a ušli dole popod lanovku do Vrátnej.
No a pred týždňom úplne náhodou som sa vyskytol na trase Chleb, Malý Kriváň, chata na Kľačianskej Magure, ale to najkrajšie hrebeň medzi Suchým a Malým Krivošom sme ogabali traverzom, bo bol hnusný čas, silný vetor dul i bulo nevidno.
Cez fasabúk do mňa šťuchli ísťi tam v uterek, ale môj nový modrý meteokibic zle nedobre hlásau a tak som na jeho radu dau, šeu radšej sám v stredu i veru dobre sem pochodeu.
Z Novák som vyrazil po pol siedmej a úsvit ma zastihol pri Abramovej, nebo sa pekelnícky farbilo, z hmly vystupovali kontúry stromov i s kostolnou vežou, vyzeralo to dobre, tak som vytiahol zrkadlovku a pár tých okamihov uväznil na karte.
O ôsmej parkujem na parkplace v Turčianskych Kľačanoch, prezliekam sa o prezúvam, ešte paličky a batoh a vyrážam.
Na chatu je to hodne do kopca, ale keď už nevládzem tak sa tvárim že fotím. Zvládol som to v slušnom čase a na chate pri pivečku a bošáckej sa zakecávam s Plevom vonku na slniečku.
Keď som sa spamätal, zistil som, že som tam už poldruha hodiny, ubehlo to ako voda, tak som zobral batoh a nasadil svižné tempo. Chodník bol vychodený, miestami sa vytvorila ľadová chrusta a tak som radšej ozubil topánky.
V sedle pod Suchým som si dal niečo pod zub i čajíku som si ulial. Strmý výšvih na Suchý bol suchý, stretol som na ňom troch turistov a psa, hore na Suchom bol ešte jeden samotár. No veru ten hrebeň na MFK je členitý, ako chrup štrbavej Mary, výstupy z juhu suché trávnaté a kamenisté, zo severu zostupy zamrznuté, kosovkosnehoľadové.
Nemalo to konca kraja, postupne som prekonal Biele skaly, nejaké Vráta i Stratenca. Nasledovalo stúpanie zo sedla Priehyb, svah je to výživný, ani sa tak z diaľky nezdá, ale je.
Sušilo ma po tých bošácach veru svedomito, aj čaj som dopil, aj jonťák už dochodil a vrcholu nikde.
Pred vrcholom Malého Kriváňa sa dvihol vietor, čo vietor, taký dul, že by mi aj batoh odfúklo, musel som veci uložiť za kamenný vetrolam, kým som voľačo pofotil, aj kuklu s čapicou som vytiahol a aj tak som sa tam moc nezdržal, bolo to o život.
Zostupoval som po modrej, bolo to síce prejdené, ale snehová pokrývka sa miestami prepadala a veru bolo to pomalé a namáhavé. Neklesá to rovno dole a tak šikmo sa to stáča, miestami čučoriedkovým porastom pomedzi kosovku, miestami zas po potoku.
Po Rypaj som sa celkom zapotil, potom to už išlo lepšie, aj stôp pribudlo aj terén bol lepší, lebo ss to už ťahalo po hrebeni.
Zostupoval som okolo peknej chatky Vendorky a potom po zvažnici nekonečným hrebeňom cez Kráľovú a Drgovú.
Svetla ubúdalo statočne, trochu to kompenzoval mesiačik, ale čelovku som vytiahol až v záverečnom strmom blatovom rígli, ktorým nedávno sťahovali drevo.
Zrazu zbadám šnúru svetielok, vyjdem na priestranstvo a tam to bolo vysvietené ako kolotoče, bola to chatová osada Jarolím, je tam už hodne celoročných, tak tam mali vianočnú výzdobu.
Osvietili ma svetlá auta, ktoré sa pri mne zastavili. Dobrý človek ma zobral do Kľačian, hoci tam pôvodne ani nemal cestu, čím mi ušetril ešte sedem kilometrov asfaltu.
Kúsok nižšie mi ukázal miesto, kde pred týždňom stretol medvedicu s dvomi mladými, ale nie už malými medveďmi.
Vyložil ma na zástavke a Kľačanoch, odkiaľ som prešiel hore dedinou k autu, prezul, prezliekol a zahájil návrat.
Trasa to bola skutočne poctivá, nastúpal som skoro 1500 výškových metrov, skoro toľko som aj zišiel a prešiel som skoro dvadsať kilometrov.
Užil som si aj slniečka aj vetra, čosi som pofotil, ale hlavne nesedel som doma.
