Deň tretí Grein – Durnstein
9. 5. 2015
Vstávame okolo siedmej, varíme kafe na izbe, keďže má Peťo plynový varič, nejaká sprcha a balenie na cestu. Raňajky sú o ôsmej a sú podstatne lepšie ako v Aschachu. Nakladáme tašky na biky a Laco zisťuje že má defekt, vymieňa dušu, ale tá fučí tiež, podľa počtu fľakov to spolu už ťahajú hodne dlho. Až tretia už nefučí a veru Lacovi bodol ten kompresor, čo mu majiteľ požičal.
Ja s Ankou a Majou sme sa odtrhli od skupiny a schádzame dole do cyklo obchodu. Anka má pôvodné sedlo – malé a tvrdé, následky sú bolavé. Kupuje si nové gélove a podstatne väčšie za pouhych šedesát éčok, ja si dokupujem dušu len za osem éčok. S Peťom ešte zbiehame do Spáru, dokúpiť niečo pod zub i nejaké tie antidepresíva. Ostatní už vyrazili a tak ich musíme dobiehať, paradoxne sa vraciame na most a potom po pravom brehu to rozbiehame, ale dohnali sme ich až v Ybbse, museli dobre šľapať.
Pokračujeme až do Pochlainu, kde je prestávka na niečo pod zub a hodili sme reč s tromi Slovákmi na cesťákoch skoro naľahko z Dunajskej Stredy. Ďalšia zástavka je v Melku, kde na námestí pozorujeme cvičenie mladých hasičov. Máme hlad a tak si sadáme si v reštaurácii na terase, dali sme si polievočku s pečeňovými knedlíčkami, ale doniesli nám len jednu knedličku, veľkosťou niekde medzi tenisákom a pinpongovou loptičkou, keď sme si ju nakrájali lyžičkou bolo to výborné. Spolu s čiernym čapákom sa to hodilo.
Dominantou Melku je obrovský kláštor nad mestom, spravili sme si menšiu exkurziu, je to obrovské a skutočne moc pekné. Ešte v meste sme sa nejako rozdelili na dve skupiny tá prvá trafila a tá druhá ich dobiehala, prešli sme cez most na ľavý breh a smerujeme na Spitz.
Prechádzame malebným vinárskym krajom zvaným údolie Wachau, zastavujeme sa v domácej pálenici na koštovku destilátov i likérov a neskôr sa Jarko s Ankou a Kamilom zastavujú v kostole vo St. Michaeli. Ja som bol pred nimi a tak som si za Weiserkirchenom sadol pod orechom na lavičku a čakal. Prišiel Kamil, sadol tiež, tak sme tam sedeli, antidepresívovali a čakali na Jarka s Ankou, ale keď už moc nechodili tak sme im zavolali. Vysvetlili nám, že už sú skoro tam, že sú práve pod tou bránou, síce som nevedel pod ktorou, ale čakali sme ďalej. Zrazu nám zavolali, že už sú na penzióne a že kde sme vlastne my. Jarko zase zabodoval a obišli nás po chodníku vedľa hlavnej cesty.
Ešte sme mali problém trafiť do penziónu, lebo Oberloiben vôbec nie je v Durnsteine, ale až kus za ním. Bicykle sme uložili vo dvore, vybalili sa, nasledovala sprcha a výjazd do neďalekej reštaurácie na poriadnu večeru.
Dali sme si vinner šnicel s americkými zemiakmi, cibuľovým a zeleninovým šalátom a krígeľ piva. Bolo to chutné a poriadna porcia, kuchár – asi majiteľ, tiež ho bola poriadna porcia sa bol dva razy opýtať či nám chutilo, potom doniesol fľašku a ponalieval nám miestnej barackovice, bola výborná a tak nalial ešte raz, trochu sa debatilo ako sa dalo, ale už sme boli ukonaní, tak sme sa pobrali späť na penzión.
Spal som na izbe s Kamilom a Laco s Vladom, lebo sa dopočul, že nechrápe. Izba síce nebola veľká, ale zariadenie nové a čisté, boli sme spokojný.
Ďuro