Deň piaty Hoflein - Bratislava dojazd
Deň začína skôr pre Majku s Peťom, ona sa potrebuje dostať domou skôr a on ide s ňou, tak vstávajú o šiestej dajú si raňajky a vyrážajú.
Mňa budí Laco, lebo som mu sľúbil pomôcť s výmenou lanka na prednej brzde, čo urval pri dojazde. Vstávame o siedmej, umývame si dva krát zuby, poniektorí stihnú i sprchu, balíme veci, schádzame dole do šopy k bikom, lanko máme vymenené za pár minút a ideme na raňajky. Ponuka bola asi zatiaľ najlepšia, kafe, jogurty, salám, syr, celkom sme sa nadlábli.
Vraciame sa na cyklo chodník na brehu Dunaja, je pekne, slniečko hreje a my vo švungu míňame tabulu s obchádzkou, až sme skoro vleteli na stavenisko, robia tam most. Museli sme sa kilák vrátiť a obísť to po vyznačenej trase.
V Klosterneuburge sme chceli ísť do mesta, ale tiež to tam prerábali, tak sme radšej pokračovali ďalej. Zviezli sme sa na lietajúcom tanieri s minimomizemšťanmi, majú ho zaparkovaný pred múzeom súčasného umenia, ale sedačky mali malé a tvrdé, tak sme sa radšej bicyklovali po brehu Dunaja až do mesta Wien, bolo skoro také veľké ako Viedeň.
Po moste sme prešli na druhý breh a po nábreží prechádzame mestom. Trochu sa nám to skomplikovalo pri vodnom amfiteátri, ale obišli sme ho, potom aj nejaké fleky so znudenými chytačmi bronzu a zasadneme za mestom v reštaurácii u Toniho. Obsluhujúci už lámal slovenčinu, ale doniesol čo sme chceli. Prechádzame cez prevádzku OMV a chodník sa mení na štrkový. Okolo sú lužné lesy a spústy kvitnúceho medvedieho cesnaku. Vietor sa točí, chvíľami aj proti nám.
Je to jednotvárne a nemá to konca, ešte že to spestrila zástavka v bufete. Dal som si tmavého lahváča.
Nakoniec sme dobojovali k obrovskému mostu s výhľadom na Hainburg, po jeho zdolaní sa zgrupujeme a spoločne ideme kuknúť do mesta. V prvej krčmičke bola terasa na slnku, druhá bola vo dvore a vyzerala fajn, ale bola to vináreň a nemali tam pivo ani kafe, tak sme skončili v cukrárni na námestí. Káva bola dobrá a poniektorý stihli aj nejakú kalorickú bombu.
Kúsok za mestom už vidíme v diaľke Bratislavu, pomaly sa približuje, po prekonaní hranice si všímame výrazné maličkosti, tráva je nepokosená, konštrukcie sú ošarpané, nátery šedivé, značenie chodníka sa mení výrazne k horšiemu.
Sedíme na nábreži v reštaurácii, pivo máme ale lepšie a do desaťeurovky sa ich zmestí viac, len už musíme opatrne, dávame si jedenástku, poniektorí aj nealko. Ešte to preložíme fazulovicou a je nám fajn.
Prejazd cez mesto je strašný, všade kopa ľudí, aut a pre biky žiadne chodníky. Nakoniec sme dobojovali k hlavnej stanici, kde nás čaká Peťo. Majka to v pohode stihla a on čakal na nás, lebo má zaplatený lístok včetne prevozu bicykla spolu s nami. Skočili sme dokúpiť nejaké antidepresíva, Anka nejaké červené, ja zas nejaké teplé fínske slzy, tak som ich dal na chvíľu k nanukom a musel som sa pre ne zase vrátiť.
Prenášame biky po schodoch k nástupišťu. Keď príde súprava vidíme označenie na vagónoch, niekde dva biky, niekde päť, vládne tam chaos, dievky majú za úkol chytiť fleky na sedenie, my nakladáme biky, päť dozadu a päť dopredu do poštového vozňa, ešte sa museli hádať s vlakvedúcou, riadnou fúriou , lebo im ho nechcela otvoriť.
Tie biky vzadu visia vo dvojiciach, na hákoch v chodbičke pri dverách. Tašky sme zhodili a biky pozamykali, však sme už doma, tak aby sme zo stanice nešli peši.
Tekuté antidepresíva sme venovali Ľubke a tá nám ich potom distribuovala, Jarko tiež dokúpil nejakú hruškovicu a aj minerálku vytiahol, celkom bodla. Náladička bola ako hrom, keď prišla tá fúria pozrieť lístky, celkom som tŕpol, ako to dopadne, triafali sme sa do nej z každej strany, ale zniesla to hrdinsky, asi sa vo vlakoch už stretla s všeličím.
Cesta rýchlo ubehla, pred Novákmi som sa rozlúčil a pripravil bik na výsadok, vonku sme si ešte zakývali. Šťastlivo som dorazil domov a bolo po akcii.
