Slovenský Kras
alebo túlanie sa na východe
15. – 16. 8. 2015
Vyrážame mojim autom z Novák o druhej ráno, smer Rožňava.
Cesty sú otrasné, eurofondy sa musia prečerpať do konca roka a tak je celé slovensko rozkopané a všade sa robí. Tých semaforov pred mostíkmi sme chytili asi pätnásť a len dva boli zelené.
Zastavujeme pred pol šiestou na hlavnej vlakovej stanici v Rožňave, ktorá vôbec nie je v Rožňave, ale 3 km. mimo mesta. Vlak nám ide o trištvrte na šesť a o siedmej máme v Moldave autobus do Jasova. Všetko klaplo a ešte sme stihli pivo na stanici v Moldave.
V Jasove sme odbočili k Jasovskej jaskyni, ale otvárali až o deviatej a tak sme pokračovali po modrej k priehrade cez súkromný pozemok, tieto tabule sme tu vídali dosť často. Priehrada bola okupovaná rybármi, kúpanie zakázané, žiadna škoda – voda smrdela až strach. Prešli sme sa pozrieť neďaleký prepoštský kostol s kláštorom, bolo to zamknuté, ale stavba to bola pekná, časť už zreštaurovaná, ale i tá nová omietka už zase opadávala. Pred kostolom rástla krásna sekvoja.
Povedľa priehrady sme sa vrátili na značku a pokračovali dolinou až na plochu so zloženým drevom, kde sme sa prestrojili do šlapacieho, niečo zajedli, zapili i pokurili. Bolo nepríjemne vlho a teplo ako v pralese.
Cesta sa začala dvíhať, les okolo zbukovateľ, značky preriedli, par krát sme aj skufrovali, ale nakoniec sme dobojovali do teplického sedla, odkiaľ sme zostúpili do Šugovskej chatovej oblasti. Prechádzali sme okolo viacerých priehrad, ale všade boli tie súkromné tabule, v tom teple by sme sa radi okúpali, ale nebolo kde.
Skutočne nás potešila zástavka na Ranči, dali sme si kafe a po dve pivečká. Nasledovalo nekonečné stúpanie bukovým lesom na sedlo Železná brána, za ktorým nasledoval zostup do dediny Hačava. Zostupovali sme po peknej ceste v extrémne strmom svahu, lemovanej vápencovými bralami.
Hačava sa mi hodne páčila, je to dedina na konci sveta, v závere dolinky, obklopená hlbokými lesmi, vedie sem len jedna cesta, strmá asfaltka z Hája, bonbónik pre masochystických bikerov. Míňali sme viacero jaskýň, Dominika aj v niektorých bola kuknúť. Zastavili sme sa pozrieť aj Hájske vodopády, ale pri tom suchu a nedostatku vody to za moc nestálo, len ten najspodnejší s jazierkom nás oslovil, nablízku nikoho nebolo, tak sme sa okúpali v čistej ľadovej vode.
Zišli sme do Hája a zastavili sa v krčmičke na pivo, dominika zistila, že sa ľudia schádzajú pri kostole, tak si odbehla na omšu, ja som ju počkal za dedinou. Za dedinou sme zazreli niečo nečakané, vo svahu za dedinou niekto zostrojil veľkého betónového anjela, skoro ako slovenské Rio de Janero.
Po žltej sme miernym svahom vytraverzovali na sedlo pod hradom Turňa. Boli sme si obzrieť aj hrad a pri západe slnka bol prudko fotogenický.
Zišli sme dole do Turne nad Bodvou, kde sme mali rezervované ubytovanie v Penzióne po hradom. Tento penzión skutočne odporúčam, bol pekne vybavený, izby klimatizované, štandard vyšší ako penzióny okolo Viedne - pri polovičnej cene a mal výbornú kuchyňu.
Po sprche sme zbehli na večeru, bolo z čoho vyberať, ale vyhrala pečená kačica s červenou kapustou a lokše. Bolo toho toľko, že som to ledva vládal zjesť, ale našlo sa ešte miestečko pre pár pivečiek, tak sme ešte nejakú tú hodinku vonku na terase posedeli.
Ráno vstávame o pol ôsmej, dojedáme banány a umývame zuby Dominikinou vínovicou. Na terase si dávame ranné kafe. Neideme hneď hore, ale ešte sa zastavujeme v blízkych potravinách dokúpiť vodu, nejakého radlera a niečo pod zub.
Zišli sme dole do doliny a zabehli na chatu na kafé a pivečko. Dumali sme čo ďalej. Boli tri hodiny a na Sorošku to bolo písané ešte štyri a pol hodiny. Na koniec sme sa ale rozhodli pokračovať. Červená stúpala peknou Baksovou dolinou po asfaltke. Na vršku sme zabočili doľava k lesu, značka sa tu kus vracala a slučkou na hrebeň pokračovala ďalej. Zdalo sa nám to zbytočné, tak sme to sekli kolmo hore na hrebeň a po dlhšom hľadaní sme ju tu aj našli. Viedla po pohodlnej lesnej ceste, lemovanej obrovskými mraveniskami. Pridali sme do kroku a cesta veselo ubiehala. Niečo ma hnusne poštípalo pod jazykom na botaske, hnusne to bolelo a noha bola opuchnutá ešte pár dní.
Väčšina trasy vedie lesom, len záver ide po horských lúkach. Zastavili sme sa pri krasovom jazierku, bola to taká trávnatá vyschlá bačorina so slabým prameňom, ale stačila na dôvod na prestávku a niečo zjedenie. Nachádzajú sa tu krasové prepadliská, trávnaté lieviky, niektoré aj s dierou do zeme.
Pokračujeme po lúkach okolo salaša pri Mútnom prameňi, ukazuje sa nám pohľad na Řožňavskú kotlinu i západ slnka na zostupe k Jabloňovskému sedlu, ktoré ja od detstva poznám ako Sorošku, pri cestách ku starým rodičom v Michalovciach sme tadeto pravidelne prechádzali.
K reštaurácii dorážame za dve osem, zatvárajú o ôsmej, pivo sme už nedostali a posledný bus nám odišiel pred piatimi minútami, hoci mál isť o ôsmej.
Dali nám aspoň číslo na taxi službu v Rožňave a tak sme si zavolali taxi, kým dorazil, tak sme sa aspoň prezliekli do čistého.
Za osem éčiek nás zaviezol na stanicu k autu, bolo to dokopy okolo 25 km, za tú cenu sa skutočne už neoplatí špekulovať. O deviatej sme vyrazili na trasu domou a dorazili sme okolo polnoci. Dominika si presadla do svojho tátoša a pokračovala do Nitry.
Boli to pekné dva dni, východ je zaujímavý, trochu neokúkaný, len tam treba ísť na trochu dlhšie, keďže je to trochu ďalej.
deň prvý
deň druhý
