Malá Fatra skoro na jar
22. 3. 2014
Mali sme ísť na Vysokú, ale počasie sa zhoršilo, napadlo tam pol metra nového snehu, ktorý ešte nesadol a túto túru nám skrátka neodporúčali, tak sme to zrušili.
Ale čo s víkendom, Radosovi sa už nikam nechcelo a tak som ohlásil Peťa Čuleňa a ten bol za. V hre boli západné Nízke Tatry, Veľká Fatra, alebo Malá Fatra. Rozhodli sme sa pre Malú Fatru. Zaistil som ubytko na chate pod Chlebom, nebolo o čom špekulovať, povala za osem a posteľ za desať ečiek rozhodlo, že spacáky neberieme.
V sobotu o ôsmej nakladám Peťa s batohom a frčíme do Štefanovej, kde sme nechali auto. Mali sme chuť na pivo, ale ako na truc, je tu všetko ešte pozatvárané, otvárajú až na obed, tak sme si sadli aspoň pri chate a otvorili plecháča. Bál som sa ako bude vyzerať chodník na medziholie, posledne to bol blatový koridor, ale na počudovanie to bolo celkom schodné. Fučíme a pomaly naberáme výšku.
Slniečko svieti, viditeľnosť je dobra, ani vietor nefúka, keby nebolo toho kopca, bolo by to ideálne. Obedujeme v sedle Medziholie, fotím kvitnúci šafrán i poletujúce motýle. Ďalším cieľom je Stoh, jeden z najneobľúbenejších kopcov na Slovensku.
Peťo hneď navrhol traverz, vysvetlil som mu, že traverz som už išiel, ale hore som ešte nebol, načo vysvitlo, že ani Peťo nie. Pri vstupe do lesa sa objavil aj prvý sneh, stúpanie bolo sýte a čoskoro sme sa ho celkom prejedli. Dosť som fotil a tak Peťo bol kus vpredu.
Bol som po nočnej a dosť som to cítil, moc mi to nešlapalo a slušne som sa nadrel. Ale tie výhlady z vrchu stáli za to. Rozsutec sa pretŕčal v celej svojej rozložitej kráse. Ukázal sa i náš ďalší postupový hrebeň, ba i ten neskutočný štyristometrový zostup dole do sedla.
Tak nepríjemný zostup som už dávno nezažil, hodne strmý, hore trávový a dole snehový. Dali sme pauzu s pivom a pokračujeme hrebienkom na Poludňový Grúň.
Zase fotím a Peťo ide dopredu. Nasledujú Steny severný vrchol, chodník striedavo stúpa i klesá, mám toho už celkom dosť. Dobíjame južný vrchol. Pred Hromovým sa prehupneme cez snehovú hranu s prevejom do ľavého svahu a neurčitým chodníkom klesáme smerom ku Chate pod Chlebom.
Miestami sa brodíme v hlbokom snehu, miestami šmýkame po snehu na tráve, miestami bojujeme v blatových jazykoch a chata stále nikde. Už si z toho robíme i srandu, ale ten smiech nám nejako nejde cez zuby.
Konečne chata, krásny pohľad. To pivečko bodlo, ja som si dal jelení guláš a Peťo zas nejakú špecialnu polievku , bola vraj jeho najlepšia v živote, však aj tak vyzerala, hromada mäsa a aj vajíčko tam bolo. Zahlásili sme sa a dali si veci do izby, bolo tam deväť postelí a len my dvaja, v noci ešte dorazil párik poliakov. Prešli sme na horský čaj s horcovicou a pár sme ich pri sedení upratali.
Plánovali sme program na ďaľší deň a rozhodli sme sa pre zostup cez Chrapáky, Kraviarske a Baraniarky so sedla Príslop a ďalej uvidíme.
V noci som moc nespal, furt som bol hore, tak sa u mňa prejavuje veľká únava a aj výška to môže zapríčiňovať, aj Peťo sa budil, vraj posteľ bola úzka, zakaždým keď sa prevracal buchol rukou o stenu.
Cez noc sa menilo počasie, ráno sa prebudilo do hustej hmly, na vyčasenie to moc nevyzeralo a tak sme rozhodli, že ideme dole popod lanovku k autu. Peťa rozbolelo koleno, ale mne sa išlo celkom dobre, len to nemalo konca kraja. Začali sme v snehu a dole kvitol deväťsil.
Vybehli sme ešte pozrieť symbolický cintorín, síce maličký, ale moc pekný a udržiavaný.
Vôbec nás netešila vízia šľapania asfaltky do Štefanovej a tak sme ten autobus brali ako malý zázrak, ani sme nemuseli naň čakať, išiel ako na objednávku.
Ešte sme pokukovali po vápencovom hrebienku zvanom Boboty, ale ako sme sa s autom pohli začalo pršať a to rozhodlo za nás, aspoň bude dôvod sa sem ešte vrátiť.
Moc pekná a aj celkom náročná túra, hoci sme plánovali prejsť viac aj toto stačilo, predsa je ešte len začiatok sezóny a nohe toho mali dosť.
Ďuro 
