Deň šiesty – deň D, strunga Doamnei, Nagoia – Serbota, príchod k plesu Avrig.
14. 8. 2014
Čakal nás najťažší deň prechodu Fagarašom nejakých 1700 m prevýšenia a toľko i schádzania. Po búrlivej noci balíme stany, niečo hodíme do úst, naberieme vody a vyrážame do svahu priamo za plesom. Dotraverzujeme až k miestu kde začína strunga Doamnei, podstatne ľahšia ako povestná strunga Drakulei, ktorú pred pár rokmi zrušil kamenný zával a dodnes je uzavretá. Ťažší úsek je len úplne navrchu a Boss tam niektorým musel pomáhať.
Chodník stúpal úbočím hory, obchádzali sme ju zľava, miestami boli skalné úseky, až sme dostali na miesto, odkiaľ sa nám ukázala Nagoia s vrcholkom v hmle. Vystúpali sme do sedla, kde kúsok ďalej ústila aj Strunga Drakulei, ale z opačnej strany hrebeňa. Po hrebeni sme dobojovali na Nagoiu. Posedeli sme a urobili spoločné foto. Mali sme pekný výhlad na Serbotu a hlavne na najťažší úsek Fagarašu, skalný hrebienok k nej.
Zostup z Nagoi je strmý, ale dalo sa to zvládnuť, ten hrebienok by bol bez batohov pohoda, ale za mokra to moc neodporúčam, sú tam vzdušné úseky po veľkých šutroch s expozíciou zprava i lava. Dohromady sú tam tri náročnejšie úseky, ale sú dobre odistené reťazami a skalným rebrom sa vystupuje až na vrchol Serboty, po našom Oserboty. V Taliansku by to bola v pohode modrá Via ferráta a v Rakúsku zase béčková kletterka.
Luda pomáhal s batohmi, Zuzka mala strach v očiach, evidentne v takom náročnom teréne ešte nebola, nuž niekedy je treba začať a začiatky bývajú ťažké. Nakoniec sme to úspešne zvládli a na vrchole Serboty sme chvíľu posedeli. Ďalší postup je už pohoda, skalnatý chodník vystriedali trávnaté prte. Asi po pol hodinke sme zacampovali v tieni hrebienka na obed. Nasledoval výstup na hrebienok s tromi hrotmi a traverz do trávnatej zátačky s bielou útulňou.
Nasledovalo stúpanie na nekonečný kopec, chvíľu sme posedeli na malom pahrbe a dumali, čo sú zač tie dve rovnobežné línie dlhé zo päť kilákov, nič sme nevydumali a tak sme šli ďalej. Hore strašne fučalo, musel som si čapicu držať, tak sme zutekali rýchlo ďalej. Zostúpili sme do sedla so skalnatým hrotom zvaným Garbova, obišli ho zľava a cez sedlo sa prehupli na pravo od hrebeňa na traverz k jazeru Avrig.
Tento úsek vyzeral byť pohodovka, ale zdanie klame, nebol. Osobne si myslím, že to bol najnebezpečnejší úsek celého hrebeňa Fagarašu. Síce tam boli konzoly na reťaze, ale tie tam neboli. Nebolo to obťiažne, ale jeden chybný krok so šmykom na trávy pod nami a následný pád po strmej stráni by bol asi posledný. Chodník bol rozbitý, miestami rozšlapaný so skalnatým podkladom, niektoré miesta držali len silou vôle. Za mokra, hmly, alebo potme by som to asi s tým batohom nešiel, pokiaľ by som nemusel.
Konečne som pri plese Avrig, Dominika ostala so Zuzkou niekde vzadu. Našiel som flek pre stan. Dorazili baby, lepší flek sme nenašli a tak sme tam ten stan aj postavili. Ale čo sa nestalo, začalo duť jak trafené. Časť vetrolamu tam už stála, tak som sa pustil pristavovať. Nanosil som pekných pár šutrov, ale stanom lomcuje ďalej. Najdivnejšie je, že fučí od hrebeňa spoza jazera. Niekoľko stanov stojí na našom brehu a druhá časť zase oproti cez jazero, pod svahom. Vyzerá, že im tam fučí trochu menej, ale tiež nič moc. Dva stany od nás to vzdali, zbalili to a preniesli oproti, jeden stan sa zložil a majiteľ ho použil ako ždiarak, nepremokavú prikrývku. Ostatné tancovali ako šialené.
Dominika si obliekla plavky a išla sa okúpať. Ostatní na ňu len s úžasom zírali. Nešla ďaleko, voda bola plytká a tak si odrela kolená. Našli sme teoretické závetrie za veľkým balvanom a čosi sme si uvarili, neskôr sa k nám pridal i Jára. Po jazere sa valili vlny. Zastavila sa u nás na kus reči Jana, posťažovala sa, že tí jej susedia už všetci drichmú a jej sa ešte spať nechce. Tak sme ešte zo dve sparty pokurili. Ešte som pridal pár kameňov do vetrolamu, ale viac menej bez efektu. Už nás to nebavilo, tak sme zaliezli do stanu. Vďaka bohu vietor zanedlho ustal, vybodol sa na to a šiel asi tiež chrápať.
