Deň siedmy – výstup na Budislavu a zostup ku chate Cabana Suru
15. 8. 2014
Vstávame oddýchnutý, varíme kafe, balíme stan a batohy. Ešte niečo zjesť, nabrať vodu z potoka v bočnom svahu a vyrážame.
Chodník stúpa hneď za plesom do sedielka a odtiaľ už stúpame na najvýraznejšiu miestnu horu Budislavu, je to oblý, trávnatý, nezáživný kopec. Po jeho prekonaní sme narazili na ovce s bačom.
Pri zostupe do sedla nás dobehol pravdepodobne domorodec s vreckovkou na hlave obutý v niečom ako od členkov odrezané gumáky, krížené s gumenou plážovou topánkou proti ježovkám. No nevedeli sme, či máme plakať, alebo sa smiať, fandili sme si aký sme frajeri, že sme to zvládli a tu nás predbehne chlapík v plážovkách.
V sedle čakal Luďa, lebo mu tu pár ľudí v minulosti už zabudlo odbočiť z hrebeňa. Posedeli sme, niečo zajedli.
Superturista pokračoval tak šriegom z hrebeňa na bočný hrebeň a keď sa pribížil k miestnym ovciam vyrazila po ňom trojka agresívnych psov, urýchlene ustúpil doľava, no neviem - neviem, ak by musel utekať, tak by aj tie gumáky potratil.
Luďa tiež postupoval jeho smerom, že si ten hrebienok celý prejde, ale tie ovce radšej obišiel veľkým oblúkom.
My sme pozorovali trojčlennú skupinu našich, ktorá nešla ani na hrebienok, ani ako mala chodníkom do doliny a traverzom do sedielka, ale pechorila sa niekam, kde nič nebolo, chvíľu dumali, potom sa vracali, zase stáli, až nakoniec čosi kamsi zbadali chodník dvesto metrov pod nimi a zamierili k nemu.
Zostupovali sme chodníkom, ale kým sme zišli, tie ovce sa preskupili z hrebienka do dolinky a tak sme sa s tými psami zoznámili aj my. Najjedevatejší bol ten biely, skúsil to spredu, potom aj zozadu, ale boli sme v strehu.
Jeden čiernobiely sedel na našom chodníku, ale si to asi neuvedomoval a nešlo mu do hlavy, že sa Dominika s palicou k nemu rezko približuje, nakoniec zavil, stiahol chvost a utiekol, asi sa mu ešte nestalo, aby ho preháňali drzí turisti s palicou v ruke.
Nižšie sme narazili na čučoriedky a trochu sme sa popásli. Padla hmla a viditeľnosť prudko klesla, minuli sme nejaký pomník a vchádzame do smrekového lesa. Už počujeme nejaké hlasy, ale chaty nikde. Nakoniec sme dorazili do cieľa. Naši táborili na pľaci pred pozostatkami chaty. Bola tam ešte jedna, trochu bokom, kde malo byť to pivo, ale nebolo. Aj volali dole chatárovi, aj nič nedoviezol.
Skrátka Rumun, dole stálo pivo tri levy, na Podragu sme platili desať levov, keby ho dal po pätnásť - tiež ho predá, zisk dvanásť levov na jednom pive, však to už je celá svorka. A veru by ich padla aj celá kopa, pre neznalých je kopa päť tuctov, čiže šesťdesiat, to je len dva a pol na hlavu. Pre neinformovaných idú štyri levy do Eura. Zo šesťdesiat pív by mal zisk 180 Eur, to by som tie piva doniesol na chrbte.
Postavili sme stany, Luďo objednal aspoň nejakú polievku. Pred chatou na kopčeku bola na hadici namontovaná páková kuchynská batéria, no bolo to zaujimavé, ale hlavne funkčné. Chalani zapálili oheň a doniesli nejaké drevo.
Poflakovali sme sa, posedávali, až sa zrazu v diaľke zablyslo a zahrmelo. Dorazilo to k nám asi za pätnásť minút. Najprv kvapka sem tam a potom to začalo. Schovali sme sa v chate, dali sme dva veľké stoly dohromady. Dážď silnel a silnel, až prešiel do ľadovca. Padali také krúpy, ako necht na palci, hotová sodoma, gomora.
Trvalo dosť dlho, kým dážď prestal. Našli sme žolíkové karty a vybrali z nich na mariáš. Celkom dobre sme si zahrali a zrušila nás až sľúbená polievka. Bola zeleninová s cestovinou, nič moc, ale žalúdok potešila. Doniesli nám aj nejaké čipoš baranie rohy, tak čipali až som sa rozplakal.
Vonku už zase založili oheň a tak sme tam chvíľu zotrvali. Potom to vyzeralo že sa dážď vracia tak sme pozaliezali do stanov.
