Deň druhý – presun k jazeru Valea Rea.
10. 8. 2014
Ráno vstávame do slnečného dňa. Štart bol stanovený na ôsmu hodinu. Rumuni majú čas posunutý o hodinu dopredu, naše mobily sa tomu prispôsobili a tak sme pripravený o hodinu skôr ako ostatní. Postávať tam nás nebavilo a tak sme vyrazili pomaly dopredu, že nás dobehnú.
Začalo to hneď strmo smrekovým lesom. Videli sme kuriatka aj pár dubáčikov. Neskôr sme sa dostali do hustej kosovky, ale v najhorších flekoch bola čerstvo prerezaná motorovou pílou, evidentne robota tých včerajších domorodcov. Kúsok vyššie sa to presvetlilo a objavili sa čučoriedky. Mali sme čas, tak sme to patrične využili. Objavili sa prví rýchlonohí šprintéri. Na vršku sme sa po trávnatom úbočí dali doprava a v sedle blízko kopuly núdzaku sme sa dočkali všetci.
Pokračovali sme skalnatým úbočím do ďalšieho sedla, kde sme uvideli prvé ovce s bačom a povestnými psami. Dvaja bežci si naľahko odbehli na priľahlý kopčok. Chvíľu sme posedeli, ovečky si odfotili a pokračovali ďalej. Je to samé stúpanie a klesanie po horských úbočiach, trávnatým terénom.
V diaľke sa to černelo a bolo počuť aj hromobitie, ale k nám sa to nedostalo. Už som toho mal celkom dosť, keď sme sa dostali k horskému plesu Valea Rea, nachádzajúcim sa v kotline, asi stopäťdesiat metrov pod úrovňou chodníka. Postupovali sme na chvoste partie spolu so Zuzkou a Járou, za nami boli už len Jarda s priateľkou. Dole už bola väčšina skupiny a stálo tam aj zopár stanov. Zostup trávnatým úbočím bez chodníka bol pre niektorých celkom náročný.
Vybrať miesto na stan nebolo ľahké, dobré miesta už boli obsadené a čo zostalo bolo rovné, ale podmočené, alebo suché a šikmé. Nakoniec sme našli vyhovujúci flek na plošinke nad táborom, postavili stan a vyrazili sa okúpať. Voda bola studená, ale dalo sa to chvíľu vydržať. Niečo sme uvarili a pojedli, posedeli pred stanom a zaľahli. V noci svietil obrovský mesiac a nebo bolo plné hviezd.
