Bikom na chalupu na Novej Bani
12. - 13. 7. 2014
Jarko Malina už dávno spomína, že by sme mohli vyraziť na chatu jeho druhokolenného švagra, zrozumiteľne povedané, vlastného brata švagra lokalizovanej niekde v okolí Novej Bane, najlepšie na bicykloch, nech je to spojené s nejakou tou športovou aktivitou.
Tak sme to presunuli z roviny špekulácií do oblasti realizácie a v zložení Jaro, Peťo Róža a moja maličkosť sme naplánovali trasu na sobotu tam a na nedeľu späť. Peťo Radosa tiež prisľúbil, že donesie gitaru a aj Dominika sa ozvala, že dobehne.
Batožinu sme poslali dopredu už v piatok po Ďuďovi, majiteľovi chalupy.
V sobotu o desiatej sme na cykloatlase u mňa dohodli trasu. Ďeň predtým pršalo a tak nemalo zmysel ísť terénom cez Drahožickú dolinu, ale presadil som, aby sme tam nešli cez Kostivrch, ale po dedinách južne od Veľkého Poľa.
Je to síce dlhšie, ale stúpanie je tam zase aspoň dva krát väčšie.
Peťo zase presadil, aby sme šli popod horu do Pažite, čo sa zase Jarovi neľúbilo, že vraj samé zachádzky, obchádzky, máme pred sebou kopec kilometrov a zachádzame si už na začiatku. Nakoniec vysvitlo, že tade ešte ani nešiel a celkom sa mu to páčilo.
Zastavili sme sa u Peťovej sestry v Pažiti a Peťo prezradil, že má zrovna šesťdesiate šieste narodeniny. Posedeli sme hodinku v príjemnom prostredí, že sa nám ani moc nechcelo pokračovať.
Po starej ceste sme sa vrátili na Oslanskú križovatku a s dobrým vetrom v chrbte zdolali stúpanie cez Hornú Ves, Cérovú až na Penhýbeľ. Bol som vpredu, ale vrátil som sa za Peťom a Jaro zatiaľ už odbočku na Penhýbli prebehol a čakal nás až o kus ďalej na vrchu. Mobilom sme ho zavolali späť a keď dorazil, tak sa priznal, že nám chcel niečo navrhnúť, že nech sa na to vybodneme a ideme cez Kostivrch.
Peťovi to bolo jedno, ale ja som mu vysvetlil, že cez Kostivrch pôjdeme naspäť, máme dobré počasie, času do deviatej neúrekom, nie sme unavení a skutočne nevidím dôvod, prečo si neprejsť túto trasu, síce dlhšiu a náročnejšiu, ale zase nepoznanú. Ja som to dakedy veľmi dávno už išiel, ale v protismere, z Novej Bane.
Prešli sme cez koniareň Penhýbeľ a po štrkovej ceste cez tri stúpania dobojovali na asfaltku nad Debnárovým Štálom. Našli sme tam aj chutné zrelé lesné maliny. Pekným zjazdom a kratším stúpaním sme sa doviezli do Malej Lehoty, kde sme posedeli v krčme a dali pivo a nejakú tyčinku.
Ďaľším zjazdom sme prešli cez dedinu a v spodnej časti sme sa zastavili na malom andezitovom kamennom mori, teda bez Jara, lebo ten mal klapky na očiach a preletel to.
Nikde tam nie je rovina, cesta buď stúpa, alebo klesá. Cez les sme sa dostali do Veľkej Lehoty, kde sme videli čerstvo zrazeného veľkého kocúra a keď sa to vytlačené oko rozsvietilo v slnečnom lúči, bol to hororový pohľad.
Ale viac sme sa zľakli toho kopca, čo sa tiahol od polky dediny až do nedohľadna. Na vrchu sme objavili prezreté bordové čerešne. Bola ich tu celá alej a celkom sme si založili.
Potom to už začalo klesať a bol to jeden neskutočne dlhý rýchly zjazd cez rozmazanú Starú Hutu až do Novej Bane.
Zastavili sme sa v reštike, dobre sme sa najedli a dali si aj pivečko.
Nasledovalo stúpanie hore k tajchu, za odbočkou sa ukázal riadny strmák k novej kaplnke. Dominika sa ozvala, že už dorazila a je v reštike pri tajchu, tak som zbehol pre ňu, kým Jaro s Peťom nás čakali za ďaľším brutálnym kopcom.
Teda kým som tam dorazil, bol tam už len Peťo, Jaro šiel s Dominikou dopredu. V prvej zátačke Peťo zavelil, že vraj tadeto, strmou rozbitou kamenistou necestou sme sa vtrepali do jarku a nim sme pokračovali cez nejaký dvor ešte kus, kým sme došli k záveru, že tadeto veru nie a zahájili sme návrat. Bolo to tak hlboko v rit., že tam ani signál nedosiahol.
Bol som slušne vytočený, prečo ten pab.. nepočkal na nás, keď to tu nepoznáme. Nakoniec sa Peťo dovolal a boli sme inštruovaní, že máme odbočiť až o dvesto metrov vyššie. Potom to už nebol problém a trafili sme sa, teda ja do bráničky ani moc nie, na novom biku mám extra široké riaditka a tá malá bránička do kopca, bola skrátka úzka.
Zoznámili sme sa s domácim pánom, hneď aj ulial, že vraj od cesty a aj do druhej nohy, skrátka naša krvná skupina. Odložili sme si batohy otvorili pivečko a zasadli pod altánkom.
Potom nám domáci pán poukazoval svoje kráľovstvo, skladalo sa zo starého domu a niekoľkých starých drevených pajt, jednu prerobenú na horský hotel s tromi posteľami, všetko umiestnené na peknom južne orientovanom svahu pod horou. Boli sme pozrieť i za plotom na veľkom pozemku hraničiacom s horou, kde mal vysadené orechy a lieskovce. Prekvapilo nás zúfalé mravčanie, šíriace sa z trsu travín niekde pod nami a nakoniec sme odtiaľ vydolovali malé ryšave asi mesačné mača. Druhé sme našli o kus ďalej blízko studne.
Bola tam predtým videná nejaká staršia pani a došli sme k záveru, že ich tam bola pohodiť. Zobrali sme ich, ďuďo im nalial mlieka a za chvíľočku tam boli ako doma.
Jaro založil oheň, vlastne dvojmetrovú vatru, až ten orech v blízkosti oškvrkol. Prišiel nás pozrieť i ďalší soused, debatili sme, ja som vytiahol pár kníh a pospomínali sme kade čo a tade tiež. Boli sme hostený kvalitným domácim jabĺčkom s papričkou a Peťo, ako oslávenec tiež vytiahol fľašu ruskej vodky.
Dorazil aj Peťo s gitarou a voľačo sa pohralo a pospievalo.
Vytiahli sme nejaké opekanice na večeru a ja som bol na Jara trochu sprostý, lebo mi pripálil večeru, presnejšie povedané, celý ražeň aj s kusom slaniny hodil do ohňa. Keď prikládá, tak prikladá a hotovo. Peťo mi potom dal kus klobásy tak som hladný neostal, ale bol som taký naseratý, že mi aj tá celkom slušne prihorela. Ešte chvíľu sme posedeli pri gitare, kým ma dobehla tá nočná šichta a ja som dozrel do postele. Tak som si zobral spacák a zaľahol na prvú posteľ.
Kto ma pozná, vie že keď som unavený chrápem a chrápem aj keď niečo popijem. A keď som unavený a mám vypité, nuž to je prúúser. Peťo ma viac krát upozorňoval, že chrápem, ale asi mu to moc nepomohlo.
Ráno sme vstali okolo ôsmej, nejaká ranná hygiena, kafíčko a niečo pod zub i niečo na zub. Mačky sa klbčili a objavovali dvor. My sme debatili a vôbec sa nám nechcelo niekam vyrážať. Bolo nám tam skutočne fajn, je tam dobrá energia a neskutočné ticho. Nakoniec sme dohodli odchod na jednu, ale boli skoro dve, kým sme sa vymotali.
Zbehli sme k tajchu aj s Dominikou a jej novým mačaťom, na chvíľu sme sa zastavili u Igora v krčme, rozlúčili sa a vyrazili.
Asfaltka stúpa a stúpa, na križovatke sme si pridali ešte zachádzku až na horný štál pod vrchom Kostivrchu, je tam tiež skutočne pekne a pekným zjazdom sme sa zviezli do doliny pri Horných Hámroch. Cez Pílu a stúpaním cez Veľké Pole sme dobojovali k Penhýblu a zase dlhým zjazdom sme sa doviezli až do Oslian. Odtiaľ sme už dobojovali domov po hlavnej ceste.
No, bola to moc pekná akcia, cestou tam 66 km. s 1305 m prevýšením a 50 km. späť s prevýšením 815 m.
Chalupa je to krásna, dobre umiestnená s dobrým a rozumným hostiteľom. Čaká ho tam ešte fúra roboty, kým to bude vyzerať ako plánuje, ale niekedy je cesta krajšia ako cieľ kam ide.
Ak to budeme dakedy ešte robiť, treba naplánovať okúpanie v tajchu hneď po príchode, z chalupy naspäť je to už nereálne, keď zoberiem do úvahy ten strašný kopec k nej.
Ďuro