Z Nitry do Skýcova - po značke i kade tade
17. - 19. 5. 2013
Mali sme ísť na Hohe Wand, ale počasie nebolo moc stabilné a ani ľudí sa nás nepozbieralo dosť, tak sme špekulovali čo s volným víkendom. Nakoniec som vymyslel prechod z Nitry do Kamenca pod Vtáčnikom.
Vyrážame v piatok o polštvrtej busom do Nitry. O polšiestej sme dorazili do Nitry a skončili na terase pod gaštanoagátmi, kde sa k nám pripojil na kus reči i Gaško. O ôsmej po pár párov pív sme naložili batohy a vyrazili, smer kopec Zoborom zvaný.
Slušne to stúpalo i zakúrili hojne, ku koncu i čelovku som vytiahol. Hore fúkalo jak čert a začalo sa v diaľke blýskať. Hľadali sme flek pre stan, kde bola strecha - nebolo závetrie a kde bolo závetrie - nebola strecha. Nakoniec to vyriešil Tono, Raider zvaný, strážca prírody z neďalekého maringotkobufetu, ktorý nám odomkol stanicu lanovky a tak sme strávili noc v suchu. Práve si tu zriaďujú základňu a dve válendy i výhľad na nočnú Nitru, bol nečakaný luxus. Ten pohľad skrátka stojí za to, je to veľký svetelný pavúk, ktorý sa rozťahuje priamo pod vami. Teraz to bolo okorenené riadnou búrkou so svetelnými efektami.
Ráno vstávame o pol ôsmej, Nitra je v hmle. Navarili sme si teplé raňajky s kafíčkom, zbalili vercajch a vrátili kľuč. Poďakovali sme Tondovi, capli si slifku a vyrazili. Po desiatich minútach sme dorazili na vrchol Zobora. Zistil som, že som nenabil baterky do foťáka, jedna bola mŕtva a druhá tiež mlela z posledného, nakoniec vydržala až po Medvedí vrch.
Chodník stúpal i klesal s vyrovnaným skóre, neskor sme sa dostali na otvorené rozkvitnuté lúky pod Žibricou. Krásne voňali koberce materinej dúšky i inej kveteny. Za sedlom to začalo stúpať a pol hodine sme boli na vrchole Žibrice, okrem vrcholovej knižky tam nie je ništ, žiadne výhľady, len stromy okolo.
Zostup bol náročný, strmo dole blatovým chodníkom po búrke. Prvému uleteli nohy mne, potom i Peťovy, zanadávali sme si i sa zasmiali. Na starom pni sme našli hlivy, boli tam i mladé, ale nemalo to zmysel ich brať, tak ich aspoň Peťo nafotil. Zišli sme až dole na križovatku so žltou a z nej sme odbočili doľava neznačeným terénom smer Tribeč.
Červená značka sa kľukatí po dedinách a nejde hrebeňom ako by mala, tak sme sa rozhodli že mi po tých hrebeňoch pôjdeme i bez nej. Obišli sme Vreteno a po pohodlnej zvážnici sme príjemným lesom zišli ku železnici medzi Podhoranmi a Žíranmi. Za ňou sa terén podstatne zmenil, samý kanál a rígel, neskôr sme prechádzali údolie Hantúka s linkou, kde bol porast tak hustý, že som musel dať dole batoh a ťahal som ho za sebou.
Nasledovalo stúpanie lesom s burinovým porastom a po tristo metroch sme vyšli na zvážnicu s miernym stúpaním orientovanú severne, ktorá nás doviedla po hodine na križovatku, odbočili sme doprava a strmším výšvihom sme sa dostali k oplotkom, ponad ktoré sme videli Žibricu s výrazným vápencovým lomom.
Kúsok ďalej sme sa odrazili doľava a vytrvalým stúpaním sme sa dobojovali na lúčny vrchol, kde sme sa zložili a najedli. Bol to ten kopec naľavo od Pliešky, z neho sme pokračovali na východ na Pliešku, ale z nej sme sa odklonili zo správneho smeru, namiesto na sever sme šli na východ a došli sme ku nejakej skale, za ktorou sme narazili konečne na poriadnu zvážnicu s hraničnými štvorcami. Úsmev nám ale pohasol, keď sme sa zatáčali viac a viac na východ, neskôr až k juhu. Tak sme z nej zišli a našli zvážnicu našim smerom, ktorá nás vyviedla na ujazdenú riadnu lesnú cestu.
Dali sme sa doľava na hrebeň a po asi kilometri sme sa dostali konečne na miesto s výhľadom, ale nepotešil nás, hlavný hrebeň sa tiahol v diaľke vľavo za dolinou a my sme toho už mali celkom dosť. Pôvodný úmysel bol síce pekný, ale v hustom neprehľadnom lese bez výhľadu na hrebeň, bez určenia polohy je udržať smer celkom problém a o rýchlosti postupu sa tu nedá ani hovoriť. Dal som hlasovať a vyhralo pivo. Vrátili sme sa po zvážnici naspäť a pokračovali ďalej až do Jelenca t.j. asi trištvrte hodiny.
Ešte sme sa museli vrátiť ku hrádzi, lebo len tu bol otvorený bufet. Kúpili sme si po veľkej fľaši minerálky a po dva lahváče. Riadne sme sa zavodnili a zapivnili. Posúdili sme ďalší postup a rozhodli sa ísť po asfaltke smerom k Jedlinám na červenej značke pod Tribečom.
Po dvoch hodinách sme dobojovali k Jedlinám, ale značka tam nebola. Museli sme sa vrátiť kilák po ceste smerom na Kostolany pod Tribečom a až tam sme našli hríbik a značku. Ešte sme šľiapali zo pol hodinku a potom sme to zabalili. Postavili sme stan a navarili večeru.
Suma sumárom sme v ten deň šli trinásť hodín naťažko a mali sme toho plný chrup. Peťo spal v stane a ja som zaľahol len tak pod hviezdičky. Okolo jedenástej prileteli sovy a spustili koncert. Dve boli kuviky a jedna nejaký ťahavý hejkal. Trvalo hádam hodinu kým sa dukuvik stretli a bolo kvikvikvik dva krát, čo som už nezvládol a riadne som si na ne posvietil. To už nezvládli zase oni a odleteli aj s hejkalom. potom bol už kľud.
Ráno vstávame o pol siedmej, varíme niečo teplé do žalúdka, balíme pakšamenty a vyrážame. Chodník stúpa celkom rozumne, prichádzame k potoku a berieme nejakú vodu pre istotu. Hore v sedle má byť prameň, ale či tam niečo bude je vo hviezdach. Fotíme výhľad na Žibricu i Gímeš a okolo pol deviatej sme na vrchole Veľkého Tribeču.
Výška 830m je najväčší bod našej túry. Chvíľu sme posedeli a pokračujeme do sedla kde naberáme vodu z Pustevníkovej studničky. Pokračujeme po zelenej, je písaná na štyri a pol hodiny až do Skýcova, ale ja sa pamätám že je to poddimenzované.
Hrebeň je to skutočne moc pekný, hodne výhľadov, s preníženiami i kopcami. Pred Michalovým vrchom sme videli skupinu cyklistov. Videli sme hodne oplotkov starých i nových.
Nemalo to logiku oplotené rúbane s vývratmi. Došli sme k záveru že sú to oplotené eurofondy. Oficialne škôlky a z družice to asi aj tak vyzerá. Že tam nie je ani jedna sadenica je len nepodstatný detail, hlavne že sú peniažky na účte. A že sa lesný fond neobnovuje, strať na to, šak po nás i potopa.
Pred Javorovým vrchom nás dobehol tiež nejaký zatúlaný cyklista. Dobre som si to pamätal, trvalo nám to skoro šesť hodín a nemalo to konca kraja, voda nám došla a záver sme šli už hodne ztuha.
Pri prestávke na zostupe sme sa skontrolovali a odklieštili, veru bolo ich dosť, beštií krvežíznivých, ešte že boli čerstvé a moc nedržali. Pôvodne sme chceli ísť až do Kamenca, po prvom dni sme to zredukovali na Veľké pole a po druhom nám bol i Skýcov dobrý, hlavne tá krčma pri ceste. Hneď sme dali po dve pivká.
Popýtali sme sa domácich na autobus, ale skapal tu pes a v nedeľu poobede nič nehrozilo. Skúsil som brnknúť Vilkovi a ten súhlasil, že pre nás dojde za nejakú hodinku. Prišiel i s Alenkou a jej bicyklom, naložili sme sa a konečne inteligentným spôsobom prekonali vzdialenosť k domovu rodnému.
Nó - vzhľadom na to že to bol prvý tohoročný šľap naťažko a bol aj strmý kopec, aj búrka, aj moc teplo, aj sucho, aj vetor, aj aj blúdenie, tak to posudzujem ako veľmi slušný level. Dohromady 23 hodín šlapania a okolo 60 km dĺžky trasy. Doma sa mi podarilo z hodín stiahnuť trasu, kilometre a časy, tak sme mohli aj posúdiť kde sme kufrovali. Niekedy si to dorazíme, deň naľahko by mal hádam stačiť.
Ďuro