Deň tretí – Údolie Hollentál
12. 8. 2013
Ráno vstávame tradične okolo siedmej, nasleduje ranná higiena, dvakrát zuby umyť a niečo zajesť. Dohodli sme sa, že pôjdeme hore údolím na chatu Waichtalhaus, za ktorou je údolie s viacerími ferratami. Ideme po asfaltke, povedľa peknej horskej riečky, chata Waichtalhaus je aj vodácka základňa a riečka sa splavuje. Po asi tridsiaťich minutách prichádzame na chatu. Chuť na kafe nás prešla, keď sme zistili, že je zatvorené, v pondelok a utorok neordinujú. Za chatou sme prešli po moste cez rieku na cestu a v ďalšej zátačke, ešte pred vstupom cesty do tunela sme odbočili na strmý chodník doľava do svahu. Výšku to naberalo ako šialené, potili sme sa ako somári v autobuse, sem tam sme voľačo pofotili, i kameru som vytiahol, však treba sa na niečo vyhovoriť 
. Stúpali sme po pravej hrane údolia s peknými výhľadmi. Dosť nás iritoval kopec oproti, hlavne keď sme si porovnali našu výšku s ním. Dva krát sme si posedeli kým sme prestali stúpať a potom po chodníku v kosodrevine sme dobojovali na chatu Ottohaus. Zdola ide lanovka a je tu hodne turistov v šľapkách a teniskách. Dali sme pivko a Vili s Alenkou i polievočku, zhodnotili že fazuľovica je genialna. Alenka sa niekde stratila a až neskôr vysvitlo, že vybehla na neďaľeký vrchol nad chatou zvaný Jakobskogel. My sme pozorovali dolez partie na feratke pod chatou a boli sme sa pozrieť na vyhliadke blízko chaty, bol impozantný.
Cestou späť som odbočil na chodník viac doľava k údoliu s tým, že tam niekde musia byť tie ferráty. Dosť mi oponovali, ale keď som povedal, že je to len dvadsať minút po rovine a o nič vlastne nejde, prestali reptať. Po pätnástich minútach sme sa ocitli pri rozhľadni na vrchu údolia Holentál. Bolo to skutočne pôsobivé. Aj sme sa pofotili a sme začali zostupovať po chodníčku pod rozhľadňou. Je to vlastne horský chodník so zaistenými flekmi, miestami hodne vzdušný, s peknými výhľadmi a rebríkovým záverom. Sleniečko nám to pekne nasvecovalo a videli sme i pár kamzíkov. Keď zvážime, že chodník prekonáva výškový rozdiel tisíc metrov, tak pochopíme tú expozíciu. Až dole sa dozvedáme, že sa volá Alpenverainssteig. Vrelo ho odporúčam, bolo to asi najkrajšie čo sme v Raxalpe videli. Pri zostupe údolím sme videli ešte viacero chodníkov k feratám a tiež aj pár nalezených lezcov. Asi sa sem budeme musieť ešte vrátiť. Záver údolia sa traverzuje vpravo a končí na našom výstupovom chodníku. Za chvíľku sme na asfalte a rezkým krokom vyrážame do tábora.
Najprv pivko do potoka a po ňom tam končíme aj my všetci. Voda je dnes čistejšia, ale studenšia. Zase uvaríme niečo na večeru a debatíme o všeličom s pivom v ruke. Vilko sa hral na fontánnika, jedna plzeň mu capla na zem, plechovka sa prerazila, pivo striekalo a mal čo robiť aby ju odkopal od otvoreného kufra auta. Česi v tábore už nedominujú, je pondelok a asi musia pracovať. Zrazu je tu kopec poliakov a maďarov. V noci nám trochu zapršalo.
Ďuro