Choď na obsah Choď na menu
 

 

 

Campo Cecina

 

 

11. 6. 2013

Vyrážame do Carrary v zostave Alenka, Vilko, Peťo a a moja veličkosť. Máme sa dostať na odbočku za Fusolou na Castelpoggio, ale akosi sme zakufrovali a ocitli sme sa na schovanom námestíčku v starej časti. Poštárka nás navigovala ku kruháču s našou odbočkou. Potom to už bola pohoda, úzka cesta sa vinula a naberala výšku. Minuli sme pevnôstku a neskôr sme prešli osadou so sochou nejakého deduška. Ešte vyššie míňame v ostrej zátačke nástup na pešiu trasu s orientačnou tabulou. Prichádzame do mestečka Castelpoggio s mramorovými lavičkami a starým bronzovým kohútikom v mramorovom válovoumývadle.. Postupujeme ďalej už bez stúpania až do križovatky kde odbočujeme na užšiu, ale podstatne strmšiu cestu. Vytrvalo stúpame, zátačka za zátačkou, bralo za výhľadom a výhľad za bralom, viditeľnosť klesá, lebo sa nasúva hmla, teplota klesá tiež, prejavuje sa výška okolo 1000 m.n.m.

Na výhľadni nás dobieha škodovka, sú to Poliaci so značkou SK. Stúpame ďalej a vo výške asi 1200 m.n.m. prichádzame na parkovisko s odbočkou a sochou, samozrejme z mramoru. Asfalt skončil a my postupujeme v bielom mlieku po štrkovej ceste k starým povrchovým lomom, počujeme prácu v lomoch pod nami, ale nevidíme ništ. Spravili sme pár foto a vraciame sa na parkovisko, kde odbočujeme k reštaurácii, nejaké cca dva kilometre mierneho stúpania. Je to celkom pekná horská chata Belvedere, dnu je útulno, sedíme na čudesnej lavici zo samorastu a pijeme výborné capučíno, ta mašina bola asi polstoročná, obrovská, keď ju nahrieval odfukoval poisťovákmi, našľahal parou mlieko, hral sa s tým, nuž ale výsledok stál za to.
Po polhodinke zahajujeme návrat, vonku chladno a hmla. Nebral som bundu a počas zjazdu som musel zastavovať a rozmrazovať. Celkovo to bolo zaujímavé zjazdovať v tej hmle, keď vchádzaš do ostrej zátačky, vieš že tam chodia tie kamiony s mramorom a vlastne prd vidíš. Vďaka bohu nám nešlo nič oproti. Na križovatke odbočujeme doprava na Fosdinovo. Bolo to hradisko, prešli sme si ho, malo úzke uličky, malé okienka a história tu na nás kričala z každého kúta. Zjazdujeme ďalej, krajina sa otvára a ukazujú sa výhľady až k moru.
Ešte sme sa zastavili v pizerii s jedinečnou motorkovou výzdobou, asi ju zbudovali zo starinárstva, boli tam kovové zvony, vzducholode z leteckých nádrží a hromada starých pomaľovaných a spotvorených motocyklov. Podstatné ale bolo, že mali zavreté a tak sme pokračovali ďalej. Do campu sme dorazili pred večerou, mali sme najazdených nejakých necelých osemdesiat kilákov, ale stálo to za to, moc pekná trasa.

 

dsc03627.jpg

 

 

 

screenshot---18.-6.-2013---16_11_07---kopia.png

 

screenshot---18.-6.-2013---16_09_03.png

 

screenshot---18.-6.-2013---16_08_48.png