Mrazivý východ slnka na Vtáčniku
31. 1, 2012
Je ráno 31. januára roku 2012, päť hodín ráno. Stojíme pri aute na parkovisku nad amfikom na Pílach. Čaká nás deväťsto výškových metrov na vrchol Vtáčnika. Predpovedaný východ slnka je o sedem dvadsať, ale hore to bude o nejakých desať minút skôr.
Ešte posledné úpravy oblečnia, Jožko si dáva mačky, vraj má v nich istejší krok, pohundreme si na baterky v čelovkách. Ešte musia vydržať aspoň hodinku, hoci mráz cez desať pod nulou im to neuľahčuje. Ešte nastaviť paličky a môžme vyraziť.
Sneh je vymrznutý, prachový. Vzduch suchý, mrazivý a páli v hrdle. Šatka cez ústa a nos je nutnosť. Stúpame dosť rezko, Jožko už vyzliekol bundu.
Trochu konverzujeme, pokiaľ nám to dych dovolí, aj pár vtipov padlo, hoci tie o zlatej rybke sa tu zdajú byť trochu mimo. Na zhorenom salaši spomínam medvedie stopy, čo som tu už pár krát našiel. Vo výšvihu na siahy je chodník zavalený padnutými smrekmi a obchádza sa mladinou vľavo. Chvíľu postojíme a obdivujeme spiacu dolinu pod nami, fotiť sa to nedá.
Nad siahami sa chodník odráža zo značky do ľava a postupuje až na hranu k neznámim skalkám. Už je vidno aj bez čeloviek, stromy sú zavalené snehom, na chodníku sú popadané ulomené bukové haluze, ktoré premohla váha snehu.
Čas nás tlačí, bude to ltt.. Jožko ma posiela dopredu, nech to stihnem, tak zrýchľujem a pri tabuli pod strmákom som pred siedmou. Už som na hornej pláni, obloha sa už vyfarbuje ale slnko je ešte schované. Prvé luče ma prekvapia pri hríbiku na križovatke, hádžem batoh na zem, vyťahujem foťák a cvakám a cvakám.
Slnko vychádza úplne inde než som ho čakal, keď sme tu boli v lete, vychádzalo oveľa severnejšie ako teraz a ešte sa aj ponáhľa, je o trinasť minút rýchlejšie ako bola predpoveď na nete.
Fotenie ešte ide, dá sa fotiť aj v rukaviciach, ale kamerovať sa dá len holou rukou. Bolo to hotové sado-maso, po troch minutách mi skoro odpadli nechty. Teplomer ukazoval pätnásť pod nulov, ale fúkal ľadový východný vietor, čím pocitová teplota klesla na nejakých mínus dvadsaťpäť.
Pri finiši som sa zapotil a tu to na mne okamžite stvrdlo na plech. Elasťaky s memránov sa ale osvedčili, kolená boli celkom v teple. Jožko tiež medzitým dorazil a fotil akoby ho za to platili.
Zrazu kričí " zle je, zle je, tak mi stvrdol prst, že nemôžem stačiť spúšť na foťaku".
Okolo nás mŕtva studená pustina bez života. Obzor mal fialovorúžový odtieň a sneh bol tiež rúžový. Vidiťeľnosť veľmy dobrá, len svetla trochu pomenej.
Ešte sme prešli na výhliadku na severovýchode od kríža,ale tam bolo hádam ešte zimšie. Ešte pár foto pri kríži a už rýchlo preč z tohto mrazivého pekla.
Už pri tabuli pod strmákom bolo citeľne teplejšie. Jožko sa ma pýtal, že kedy sme obišli tú tabuľu, čo na nej stálo - 40 minút na vrchol. Ja mu hovorím, že sme ju neobišli, je na siahach a šli sme vedľa nej. Moc mi neveril. Keď sme vedľa nej zostupovali tak som ho na ňu upozornil. Len skonštatoval, že bol asi najeopitý, keď ju nevidel.
Pod zhoreným salašom sme stretli Svišťa s kamarádom, chystali sa prejsť hrebeň do Cígla na snežniciach, dobrý pokus, ale moc šancí som im nedával.
Kúsok nižšie sme stretli aj Jančiho s dcérou a manželkou, šiel by rád s nami, ale už sa slúbil rodine a vstávať zavčasu sa im nechcelo.
Bola to moc pekná akcia, trochu netradičná, trochu praštená, ale mne sa ľúbila a myslím, že aj Jožkovi.
Ďuro 
Náhľad fotografií zo zložky Vtáčnik vychod slnka posledný januárový deň
