Monte Rosa 4634m.
13. - 15. 8. 2012
Ako Ďuri spomenul po príchode do campu v pondelok 13-tého popoludní Ivo Špacír mal už zistenú predpoveď počasia na budúce tri dni. Takže bolo rozhodnuté.
Šiesti na Materhorn a šiesti na Monte Rosu. Ráno pobalení na tri dni sme sa Vladino Chlpek, ja t.j. Priehoda, Paľo Matlovič, Peťo Roža, Alenka Bojdová a Vilko Oršula odviezli Fredy-taxíkom do Zermattu, kde po pár záberoch z Materhornom už sme kupovali cestovné lístky na stanicu Roten boden.
Tentokrát už poučený len hore. Smiešna cena len 35 frankov. Tri či štyri zastávky. Už cestou sa nam odkrývali úžasné panorámy za pekného počasia. K tomu niet čo dodať. Materhorn ako na dlani nas sprevádzal po väčšine celou cestou. Po vystúpení zo zubačky a prejdení všade prítomnými turniketmi sme sa mohli už aj my pozerať na náš vzdialený cieľ.
Pyšná, zasnežená, len na vrcholkoch rozoklaná 4634 vysoká Monte Rosa. Po povinných úkonoch ako použitie krémov, fotenie a ciknutia sme sa snažili rýchlo trochu vzdialiť od množstva šikmookých návštevníkov. Aj keď zo začiatku ich bolo zaujmavé sledovať. Predsa je to iná rasa iná kultúra.
Po vystúpení mali rozdýchavacie cvičenia a potom sa už rozliezali so záznamovou technikou ako kobylky po okolí.
My sme si naložili odhadom asi 20 kg ruksaky a vykročili na cca 5-hodinovú cestu do základného tábora nad Monte Rosu hutte. Zostupovali sme šikmo dole chodníkom pod Gornergratom až pozačiatok ľadovca Gornergletser.
Zostúpili sme cca 300 m. Prechod na ľadovec je zabezpečený lavičkou, ktorá tam vždy nebola. Pred ňou sme zostúpili cca 50 m dobre upevnenými rebríkmi. Ľadovec podľa P.Matloviča, ktorý túto cestu už absolvoval bol omnoho viac roztopený ako pred pár rokmi. Aj cesta tomu nasvedčovala. Šli sme bez mačiek(naspäť už s mačkami) po trojnožkami vyznačenej ceste.
Prechádzali sme riadne rozoklaným ľadovcom ktorého trhliny boli neskutočne veľké. Bez ujmy sme sa dostali pod kamenné plató. Odtiaľ sme už vystupovali stupačkami a po značenej ceste až na novú Monte Rosu hutte cca 2800 m vysoko. Stará chata bola v štádiu demolácie švajčiarskou armádou. Škoda jej, konštatoval P.Matlovič.
Na chate bol zaslúžený oddych. Malý zajedok pivo za 6 CHF a pokračovali sme hľadať doporučované miesta pre bivak. Chvíľu to vyzeralo, že ich ani nenájdeme ale nakoniec sa to podarilo. Tri parádne miesta. Rozložili sme stany, vysúšali prepotené veci, hľadali vodu a hlavne smer kadiaľ sa ráno vydáme na cestu. Ešte sme pripravili batohy na ráno a zaľahli asi o 20-tej. Ráno o 2-hej budík Alenke zaspieval Kohen a o pol tretej sme už s čelovkami osvecovali prvé balvany pred nami. Paľom najdený večerný smer nám trochu ušiel do prava, ale nakoniec sme to dorovnali. Za nami rýchlo postupovala druhá skupina, ktorá vyrážala s chaty. Mysleli sme si, že to lepšie poznajú, ale tiež len tak tápali. No nakoniec sme sa dostali cez kamenný strmý úsek a potom sme pokračovali po skalách čo najďalej bez mačiek.
Po úvahe sme nasadili mačky a nasledovali pred nami idúcu svietiacu skupinu. Predchádzali sme cez trhlinový úsek na ktorom pri preskakovaní jednej z nich Peťo Róža zlomil prednú časť mačky. No a už sme došli stará mama. Najskôr mal myšlienku ísť ďalej, no usúdili sme, že to nepôjde, čo sa neskôr aj ukázalo. Nakoniec sa s Paľom Matlovičom otočili a vrátili sa na kratšom rezervnom lane. Ešteže to nebolo až tak vysoko. Paľo nám dal ešte info ako ďalej, lebo sme zostali sami nováčikovia v tejto oblasti.
Pokračovali sme ďalej už za vzdialenými svetlami pred nami. Okolo pol siedmej sme vypínali čelovky a pozorovali krásny východ slnka, ktorý osvecoval okolité vrcholy. Nás čakala len namáhavá cesta, ktorú sme už videli prd sebou. Pod sedlom do ktorého sme mali vystúpiť sme sidali akože raňajky zapili studeným nápojom a vodca velil odchod.Trochu sme mu pripomínali nech sa učí počitať kroky, lebo stále ich načital viac a my sme nestačili fučať hlavne vo väčších výškach. Pomohlo.
Nasledovalo spomínané sedlo(meno mu darujem) ďalej srmý úsek po snehu - (sklon mojej strechy je nič). A už tu bol hrebienok, kde končila sranda a nasledovalo istenie a istenie, čo nás teda dobre zdržiavalo, ale čo neurobíš pre bezpečnosť. Čas ubiehal, lezenie končilo, expozícia sa zväčšovala. Došlo na Matlovičové slová: Pôjdete takým kopcom, čo ste ešte nešli. A bol pred nami. Strmina teda riadna. No čo už, vrátiť sa nedá, len pokračovať. Plne sústredení po 6, 7-mich krokoch s oddychom a znova a znova sme sa dostali na malý priestor o ktorom sme si naivne mysleli, že to bude vrchol. Modré oči, zatiaľ ako obloha nad nami. Pred nami veľký skalný blok a až za ním sme videli, čo nás ešte čaká. Ešte dlhší skalný hrebeň ako ten prvý. A zdola sa to ani tak nezdalo. A tak podľa Malinovej slovnej hračky - pomaly sa pasúc so stálym istením sme sa pomaly posúvali vpred.
Nekôr, keď sme to rozoberali sme konštatovali,ž e podmienky sa tam dosť zmenili. Stále to bude náročnejšie. Menej snehu, užšie slabšie snehové hrebienky no ale dalo sa. Už cestou sme pasovali Vladka Chlpeka za zodpovedného vodcu aj keď to bude len príležitostne. A takto sme sa dostali na posledný úsek, kde bolo treba zliezť prejsť dva metre cez zľadovatenú tupú žiletku vyliezť šesť metrový komín a boli sme na streche.Teda na Monte Rose, alebo na Duforspitse 4634 m vysoko.
Boli približne tri hodiny. Nasledovali blahoželania, nejaké foto od českých kolegov a zostup. Keďže na Rosu sa ide jednosmerne pokračovali sme ďalej. Už po dosť mäkkom snehu na asi 150 metrovom úseku sme sa dostali ku konopnému lanu.
Po vzore vodcu s klientom sme sa naviazaní a zaistení prúsikom na konopnom lane spušťali dole exponovaným zľadovateným úsekom. Vilko tam skúšal aj akoby cestu nahor, keď sa na prúsiku spustil nižšie a ostal visieť na zaseknutom cepíne na ruke. A jeho cepín keď sa zasekne tak drží a drží. Tak musel nájsť nejakú energiu naviac(z tyčinky Deli) vytiahnúť sa hore a uvoľniť cepín. Potom to už šlo.
Keďže posledné lano bolo od polovice odtrhnuté museli sme zlaniť posledný úsek na svojom. Vtedy som si spomenul na Slobodové slová, že každý VHT - turista by mal mať osmu. Asi si ju kúpim.
Jozef
Náhľad fotografií zo zložky Monte Rossa
