Matterhorn
13. - 15. 8. 2012
Fredy nás zaviezol za dvanásť frankov do Zermattu, kde Peťo zistil že nechal v kempe na nabíjačke mobil a musel sa vrátiť. Ivo ho počkal pod lanovkov na Schwarzsee, ale my pomalší sme pokračovali po chodníčku stále hore a stále vyššie. Boli sme nabalený na ťažko s vodou a jedlom na tri dni a veru tých .. výškových metrov k chate Hornlihitte, nám dalo celkom zabrať. Peťo s Ivom nás predbehli ešte v prvej tretine a na bivakplaci nám chytili dobré fleky. Postavili sme si stany a boli sme sa pozrieť na nástup do steny, Ivo s Peťom vybehli aj kus vyššie, aby sme zajtra pri čelovkách moc neblúdili.
Hora bola zahulená, ale neskôr nám dovolila vzhliadnuť aj vrchol jej najvyžší. Navarili sme polievky a venovali sme sa hľadaniu pekných kameňov, Janka sa pustila i do rozbíjania šutrov cepínom. Ľubo vytiahol slaninku, ale moc sa mu nezadarila, bola to hužva hužvovytá a pokiaľ nebola natenko nakrájaná, bola horšia než žuvačka, ale i tak chutila. Dosť citeľne sa ochladilo, tak sme sa doobliekali a neskôr zaliezli na kute.
V noci nás zobudil vrtulník, nalietaval do steny a zvážal v podvese štyroch zarúbaných horolezcov. Tí čo to neprespali tak ako ja, tvrdili že to bolo ako v akčnom filme, keď rozsvietil obrovský reflektor bolo vidieť celú stenu.
Budík zvoní o dve štyridsať a my pomaly vyliezame zo spacákov. Batohy už máme viac menej zbalené, uchytávame čelovky na prilby. Niečo zjeme, vypijeme a vyrážame po chodníčku na nástup do steny. Je tu soška madony s dieťaťom a my lezieme za pomoci hrubého konopného lana a gramlí prvé výškové metre. Vpredu je Ivo s Peťom a vytyčujú trasu. Obtiažnosť je nejaká trojočka, ale orientácia veľmi komplikovaná, viac krát sme sa museli vracať. Nakoniec sme sa tak zasekli, že sme nevedeli kade ďalej, ale našťastie sme vtedy zbadali vodcov s klientmi, ťahali sa tridsať metrov vľavo pod nami a nám sa podarilo vytraverzovať za nimi.
Tí vodcovia ale fičali, mali vražedné tempo a klienti mi pripomínali maňáskou - bábky na nitiach. Ruka vpravo hore, noha vľavo, sadnúť otočiť a skočiť. Kondične boli na tom moc dobre, kým my sme sa miestami zadýchavali, oni valili ako doma po rovine.
Dostali sme sa až pod štvorkovú stienku pod Solvejkou, kde som vytiahol lano a Ľubo to natiahol. Nebolo to ťažké, ale keď vyletíš tak poletíš, tak nebolo o čom diskutovať.
Počasie nám prialo, slniečko už vyšlo, vietor nefúkal. Nad chatou začalo lezenie, stena sa postavila a obťiažnosť sa zvýšila. V ťažších flekoch bolo umiestnené fixné lano, každých cca tridsať metrov bola kovová gramla v tvare baranieho rohu.
Boli hladké i také roxorové, na tých sa lano len ťažko prekĺzavalo a dosť bránilo v postupe. Asi dvesto metrov nad chatou som zistil, že som malátny, po mojom huhňavý, všetko mi dlho trvalo a ťažšie som sa sústreďoval aj na jednoduché úkony.
Hneď som vedel čo sa deje, chýbala mi voda, pil som naposledy pred štartom. Bral som do batoha lano, dva cepíny plus, lezecký matroš a tak Dominika brala vodu a sladkosti. Tým, že som vodu nemal pri sebe, tak som nepil a to je v tejto výške pre mňa dosť veľká chyba.
Stopol som Dominiku, zjedol som tyčinku a riadne som sa napil, ale škoda sa už stala. Dominika sa cítila v pohode a tak šla dopredu, ja som ju istil a v prestávkach som sa snažil čo to natočiť na kameru.
Peťo s Ivom už boli ďaleko vpredu, Janka s Ľubom boli len kúsok pred nami. Chvíľami sa vytvárali nepriechodné štuple, keď sme sa križovali zo zostupujúcimi vodcami.
Dostali sme sa na snehový hrebienok, kde sme obúvali mačky a keďže sa citeľne ochladilo museli sme aj niečo priobliecť. Peťo s Ivom nás tiež už minuli a pomaly sme sa dostali na vrcholové snehové pole. Ľubo s Jankou to išli súbežne, ja som radšej volil istotu a radšej sme postupovali po jednom.
Dĺžky medzi gramlami sa natiahli a my sme museli uvolniť viac lana. Firn bol vymrznutý a mačky parádne držali, bez lana s dvomi zbraňami by to bola paráda, ale neodporúčam sa pri zostupe potknúť o nohavicu.
Doliezli sme k bronzovej soche svätého Bernarda, kde mu Dominika hodila istenie okolo krku, podľa toho vyšúchania nebola prvá, ale radšej som to nefotil, načo niekoho tíriť.
Dobehli nás ešte dvaja ostraváci, tiež postupovali bez lana. Tam sme sa stretli tiež s Jankou a Ľubom, boli hore o trištvrte na dvanásť. Pokecali sme pár minút a ťahali ďalej.
Na vrchol sme dorazili o dvanástej, nebolo moc vidno, mraky sa hulili okolo nás. Česi skúšali prejsť aj na talinsky hrebeň, ale bez lana si netrúfli.
My sme si vzájomne zagratulovali, spravili sme pár záberov kamerou a vyrazili dole. Na zostupe sme sa vpredu striedali, ale bol som stále dosť pomalý, keďže som išiel na istotu.
Ostraváci nás predbehli, zlaňovali naraz na jednom lane, každý na svojom pútci. Dominike sa to zapáčilo a tiež to chcela vyskúšať, ja som ale nebol moc nadšený, experimentovať tam a vtedy ma moc nelákalo.
Nakoniec som súhlasil, ale podmienil som to dvoma uzlami na konci každého putca. Nakoniec to ani nebolo nejaké rýchlejšie, lebo keď sa zrátala strata času sťahovaním lana, prevliekaním a zhadzovaním, rozmotávaním a uvoľňovaním, tak sme nič nezískaly.
Už na vrchole som došiel k záveru, že zostup do základného tábora nestihneme a tak som sa sústreďoval na istotu, nie na rýchlosť.
Pri zostupe sa pozabíjalo najviac lezcov, sú unavený, nekoncentrovaný, v podvedomí majú cieľ splnený a robia chyby. Ten zostup na Solvejku bol nekonečný, nakoniec sme tam dorazili o šiestej , asi hodinu po Ľubovi s Jankou.
Tiež skonštatovali, že by to dole asi nestihli a tak sme tam zostali štyria. Jedenia sme moc nemali, s vodou sme boli na tom celkom dobre, nám zostalo poldruha litra z dva a pol čo sme si brali ráno a Janke s Ľubom tiež čosi zostalo, netvrdím že by som to nevypil na pár hltov, ale v rámci možností sme na tom boli dobre.
Dostatok sme mali len cigariet, ale len šesť reklamných zápaliek a dva piezoelektrické zapalovače, ktoré ale v tejto výške nefungujú, nikto nevie prečo, ale jednoducho nehoria, asi je to niečo s tlakom.
Trochu sa ochladilo a tak sme na seba nahádzali čo sme mali. Hrali sme hry so slovíčkami, neskôr sme hádali rozprávkové postavičky, moje vajce na vandrovke ich dorazilo.
Po zotmení sme si rozobrali chlpaté deky plné triesok, bolo ich dohromady desať a zaliezli na kute. Boli tam dve široké postele s desaťcentimetrovým molitanovým matracom.
Horná bola podstatne kratšia a tak ju vyhral Ľubo s Jankou a dole sme sa zložili my. Nečakali sme, že aj budeme späť, ale napodiv sme pospali a ráno nás zobudil Peťo, keď nám volal o pol šiestej, že tam máme za chvíľu prvých vodcov.
Ani zima v noci nebola tak zlá, len si nesmel vystrčiť ruku alebo nohu z pod deky.
Poskladali sme deky , poupratovali svoje pakšamenty a prvý vodca už buchotal na podstienke. Nebolo ich veľa, počasie nehlásili najlepšie a Ľubovi to aj ten vodca potvrdil.
Začali sme zostupovať dvoma zlaňákmi a neskôr aj s hľadaním chodníka stále nižšie a nižšie. Držali sme sa centrálneho hrebeňa, ale oblačnosť nám dosť často komplikovala orientáciu. Chytila nás aj menšia prehánka a na šutroch, kde mi dovtedy boty krásne držali sa mi začalo zrazu hnusne šmýkať. Tak isto zošľapané chyty sa šmýkali a chvíľami to nevyzeralo najlepšie.
Pri prechode širokej veže sme stratili chodník a vliezli do žľabu, pod ktorým bola stena. Skúšali sme vpravo i vľavo, nižšie i vyžšie, chodníkov tam bolo neúrekom, ale ani jeden správny.
Nakoniec poslal Ľubo Janku doľava až na hrebeň a tam našla chodník aj zlaňák. Chodník pokračoval nepeknou trojmetrovou stienkou doprava a zlaňák zas doľava.
Kým sme mudrovali pri zlaňáku, objavil sa vodca s klientom a zakričal na nás že doprava. Tak sme ich pustili. Klientovi len nakázal: „sadnúť, zvrtnúť doprava, dva chyty hore, stup vpravo dole“ a lano obhodil okolo výstupku napravo.
Klient urobil bez rozmýšľania čo mu prikázal a zmizol nám z očí, vodca to potom jednoducho zoskákal jak horská koza, kým nás tam nechal stáť s otvorenými hubami.
Chvíľu sme sa ich ešte držali a neskôr sa objavil Peťo, čo nám vybehol naproti s nejakou vodou a ten nás vyviedol z tohto bludiska.
Tábor bol prázdny, lebo Ivo sa ešte večer stiahol dole, tak sme navarili polievky, niečo sme zajedli a začali baliť.
Zostup k lanovke bol pohoda, len kroky som robil malejšie, aby to kolená prežili pod veľkým batohom.
Ďuro
Náhľad fotografií zo zložky Matterhorn 2012
