Lidečko 2012
5. - 6. 5. 2012
Óóó – Lidečkóóó
Dosť nečakane sa mi urobilo na víkend voľno a začal som riešiť , čo s ním. Najprv som navrhol cyklo na Jarovú chatu na Novej Bani, ale potom padol návrh s Radosom na Lidečko. Moc sa mi nechcelo, je to sto kilákov tam, sto zase späť a najazdené do hromady kde nič, tu nič.
Nakoniec som sa rozhodol že idem, ale dal som si podmienku, že sa nebudeme naháňať a pôjdeme piánko.
Štart sme stanovili na sobotu o pol deviatej. Predpoveď nebola moc dobrá, v sobotu zamračené a v nedeľu dážď. Vyrážali sme naľahko, veci nám bral Ľubo autom.
Bolo slnečno a nefúkalo. Prehupli sme sa cez Brezinu a potom cez Rudno a Liešťany do Valaskej Belej. V dedine to ešte šlo, ale potom prišlo stúpanie na Homôlku a veru vypotil som sa lepšie ako v saune. Vedľa cesty bolo uložené krásne drevo, hádam aj metrového priemeru, tak sme spravili foto a pokračovali. Pred vrškom sme videli pasúce sa ovečky vo svahu vľavo. Dali sme oddych pri bufete a ja som dofúkol zadnú gumu, nejako mi sfukovala. Zjazd bol parádny ale cesta je plná dier a výtlkov.
Do Ilavy to bola pohodička, cesta stále klesá a je to vcelku rýchle. Na moste cez Váh sme obdivovali Jalce dolu vo vode i Vršatecké skaly na západnom obzore. Dali sme sa obchádzkou doprava cez Podvažie na Savčinu, Tuchyňu, prestávka na kafe a niečo pod zub v peknej krčmičke v Mikušovciach.
V Červenom Kameni je krásne bralo s májom na vrchu a za nim už hranica. Za hranicou sa začalo zase trápenie. Kvalita asfaltu prudko klesá, výška zase prudko stúpa. Kúsok za hranicou sa odrážame doprava a po kilometri zase doľava na strmý, hladký asfaltový chodník stúpajúci okolo kopca Požár. Našiel som tam malú užovku, keď som ju odkladal, bola taká stuhnutá že sa ledva hýbala, bol najvyšší čas, lebo po pár minútach nás míňalo auto a to by už asi nerozplazila.
Chodník stúpal až do sedla, prevýšenie dvestopäťdesiat metrov, miestami v tieni, miestami na slnku, dal mi veru kuwa zabrať. Už som myslel, že som hore a prd, rovinka so zátačkou, za ňou zase stúpanie, ešte som sa trápil ďalší kus, až do sedla. Po kratšom zjazde sa odrážame doprava na lúku so zjazdovkou zvanú Na Príkrém a strmo ju schádzame až k domčekom na spodku. Prekladáme bicykle cez elektrošpagátovú ohradu, asi bez prúdu, ale nemáme chuť to skúšať a po cestičkách schádzame až na križovatku vo Valašských Klobúkoch a už po širokej ceste postupujeme na Horní Lideč.
Na miestnej farme fotím dve lamy a dvoch lamiakov. Ešte kúsok a objavil sa náš cieľ Lidečko a skály. Na parkovisku stalo asi päť aut s prievidzkou ešpézetkou. Bicykle sme zamkli asi v strede svahu a peši dorazili pod skaly za našimi. Janka už mala ruky až po zem, keďže liezla s Ivom a Maroš už zase hľadal nejakú expresku.
Niečo sme zajedli a vyrazili ďalej na miesto kde sa plánovalo prespať – Pulčín. Zase kopec, zase nejakých tristo výškových, už toho bolo na mňa moc a kým som sa vydriapal hore dostal som tri kŕče do stehien. Ale výsledok stál za to. Krčma bola parádna, starotrampská s dobrou kuchyňou a čapovali Granát. Hneď sme ho aj vyskúšali a preložili kafem a segedínom, na zapitie bednička granátov. Tá mladá čašníčka sa pri nás celkom nabehala.
Večer prišiel na radu mariáš a iné kartové hry, neskôr aj gitara a trochu kultúry. Miestny nedorazili, asi pozerali hokej. Keď granát došiel bola dobrá i desítka.
Ráno vstávame okolo ôsmej, ranné kafe, ja som vymenil zadnú gumu, lebo bola prázdna a schádzame do lidečka do reštiky na raňajky. Po nich sme sa rozdelili, skalolezci na skaly a cyklisti na trasu domov.
Fúkal nám protivietor, ale až po hranicu to je dole kopcom a tak sme celkom vyšívali celým Vlárskym údolím. Do Trenčianskych Teplíc to bolo trochu do kopca, ale vietor dul do chrbta. Tam sme spravili prestávku, niečo zajedli a doplnili tekutiny. A potom sa to posr-kazilo, na oblohe čierny mrak a pred nami kopec Machnáč zvaný, síce krátky, ale hustý.
Úsek po Bánovce sa zdal nekonečný, je to po rovine, ale mali sme protivietor.
Z Bánoviec na Hradište je hodne zlý úsek, cesta cez Jerichov je úzka a plná aut, ešte že bola nedeľa a väčšina kamiónov na cestu nemohla. Za Hornými Vestenicami sa Peťo oddelil na Nitricu a cez les do Kostolian. Ja som bojoval boj svoj posledný boj, cez rodnú Brezinu s pekným zjazdom až k mototrestu pri jazere, ešte sto metrov, som doma, sťastný a spokojný. Už bolo načase, mal som toho plný fiok.
PS: bicykel nechcem vidieť ďaľší mesiac.
PS: keby som si na riti nesedel, tak mi cestou odpadne
Ďuro